A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes35
mod_vvisit_counterVčera179
mod_vvisit_counterTento týždeň397
mod_vvisit_counterTento mesiac2003

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Intelligence Summary: Irán N.07/09
Napísal: Oliver ÉDER   
Sobota, 07.novembra 2009 - 11:16 hod.
Za posledných 14 týždňov sa situácia ohľadom Iránu ako aj v širšom regióne postupne vyostruje. Rokovania medzi Teheránom a skupinou „5+1” (stáli členovia BR OSN plus Nemecko) o iránskom jadrovom programe stagnujú. Mierové rozhovory medzi Palestínčanmi a Izraelom sú stále na bode mrazu podobne ako otázka národného zmierenia medzi Fatahom a Hamasom. K napätiu v oblasti prispieva aj zhoršenie vzťahov medzi Tureckom a Izraelom, na druhej strane boli dôvodom k optimizmu diplomatické rokovania medzi Sýriou a Saudskou Arábiou o arabskej jednote a celkovej situácii v regióne. Najväčšími dôvodmi pre znepokojenie je opätovný nárast násilností v Iraku. Našej pozornosti neuniklo ani prehlbovanie vzťahov na ose Turecko-Irán-Pakistan-ďalšie ázijské štáty.
Jadrová kríza pokračuje

 

1.októbra predložila skupina 5+1 Iránu v Ženeve návrh, podľa ktorého by islamská republika vyvážala do Francúzska a Ruska svoj nízko obohatený urán na recykláciu odkiaľ by sa vracal späť do Iránu. Spočiatku sa zdalo, že môže ísť o prielom v situácii, ktorá sa už roky zdá neriešiteľnou, keďže iránska vláda sa najprv postavila k návrhu pozitívne.

 

Ešte zaujímavejšia ale bolo, keď 25.septembra na samite G-20 v Pittsburghu oznámil americký prezident Obama spolu s britským premiérom Brownom a francúzskym prezidentom Sarkozym na základe informácií od IAEA, že Irán pri meste Qom buduje ďalší komplex na obohacovanie uránu. Minulý týždeň inšpektori IAEA navštívili tento nový komplex avšak odmietli zverejniť detaily. Výsledky inšpekcie majú byť známe v polovici tohto mesiaca.

 

Vráťme sa však späť k plánovanému exportu uránu do Ruska a Francúzska. Minulý týždeň iránsky prezident Ahmadinedžád vyhlásil, že Irán chce zmeniť pôvodný návrh dohody. Ten totiž predpokladá, že Irán do konca tohto roka vyvezie na recykláciu 1 200 kg svojho nízko obohateného uránu. Ahmadinedžád požaduje, aby bol urán vyvážaný v menších množstvách a to v niekoľkých fázach – a nie naraz v takom rozsahu ako to navrhuje Washington, Paríž a Moskva.

 

Ahmedinedžád sa nevzdal svojich klasických populistických anti-západných vyhlásení, keď sa nechal počuť, že Irán neustúpi ani o krok v otázke svojich jadrových práv. Podľa iránskej spravodajskej stanice PRESS TV Irán nedôveruje USA a Francúzsku a to ohrozuje celkovú realizáciu dohody. Protizápadné nálady ešte vyostril najvyšší líder ajatolláh Chameneí, ktorý pred 30.výročím obsadenia americkej ambasády v Teheráne povedal, že Irán odmieta pokračovať v rokovaniach, ktorých výsledok má byť podľa neho manipulovaný zo strany USA.V pondelok sa dokonca iránski diplomati nechali počuť, že ich krajina by radšej importovala jadrové palivo než v zahraničí recyklovala vlastný urán.

 

Najzaujímavejšie ale boli údajné spravodajské úniky, ktoré sa objavili v The New York Times a britských The Sunday Times na začiatku októbra. Práve im sa venoval v jednej zo svojich najnovších analýz George Friedman zo Strategic Forecasting Inc. (Stratfor). The New York Times napísali, že americké spravodajské služby prehodnocujú svoju analýzu z roku 2007, podľa ktorej sa Irán mal vzdať snáh o výrobu jadrovej zbrane v roku 2003.

 

The Sunday Times zase uverejnili článok, podľa ktorého cieľom návštevy izraelského premiéra Netanjahua v Moskve zo 7.septembra bolo predloženie zoznamu ruských vedcov, ktorí majú údajne pracovať na iránskom jadrovom programe. Friedman sa domnieva, že oba úniky do spomínaných novín boli koordinované. Cieľom je podľa neho vytvoriť zdanie, že Irán sa nezadržateľne blíži k bodu, kedy bude schopný ohrozovať celý región jadrovou zbraňou, pričom za to priamu spoluzodpovednosť nesie Rusko.

 

Friedman však pochybuje, že Moskva by vyslala do Iránu vlastných vedcov, aby urýchlili vývoj iránskej jadrovej zbrane. Kremlinu je totiž jasné, že jadrový Irán by destabilizoval región čo by nebolo ani v ruskom záujme. Okrem toho, ak by sa svetová verejnosť dozvedela, že v Iráne pracujú ruskí experti s požehnaním Moskvy, americké odvetné akcie voči Rusku by nenechali na seba dlho čakať. Na druhej strane The Sunday Times je veľmi serióznym plátkom, ktorý zverejňuje informácie len pokiaľ sú z overených a dôveryhodných zdrojov.

 

Podľa Friedmana z toho zrejme vyplýva, že daní ruskí vedci pracujú v Iráne ako súkromné osoby, pričom môžu dostávať určitú podporu od ruskej vlády – avšak len v obmedzenej miere, aby nedošlo k prekročeniu „červenej línie“ ale zase aby súčasne Moskva svojou podporou robila starosti Washingtonu a držala ho v šachu.  

 

Friedman si myslí, že táto celá spravodajská hra má za cieľ jasne naznačiť Iránu, že nekonečné prieťahy ohľadom jadrových rokovaní nemajú zmysel, pretože svet vie nakoľko iránsky program pokročil a Teherán musí počítať s následkami. V neposlednom rade tiež zdôrazňuje, že Irán sa stáva gordickým uzlom medzinárodných vzťahov – keďže je zaangažovaný do diania v Afganistane, Iraku, Palestíne, Sýrii, Libanone, Venezuele a tiež výrazne ovplyvňuje rusko-americké a čínsko-americké vzťahy.

 

Friedman ale upozorňuje na dôležitý fakt – a to ten, že USA a Izrael už od 90. rokov pátrali po medzinárodnej sieti vedcov, ktorí pracovali na tajných jadrových programoch v rôznych krajinách sveta. USA a Izrael teda o prípadnej ruskej angažovanosti v iránskom programe museli vedieť už dlhé roky. Otázka je teda prečo sa tieto informácie dostali na verejnosť až teraz.

 

Friedman je presvedčený, že Izrael sa rozhodol obetovať svoje spravodajské informácie vo viere, že rozuzlenie iránskej krízy je veľmi blízko. Jednak tu môže ísť o prípravu na vojenský úder alebo v druhom prípade o jasnú hrozbu, že ak Rusko nepristúpi na sankcie voči Iránu, Moskva bude musieť počítať s vážnym zhoršením vzťahov so západnými krajinami, keďže „Rusko už vie, že celý svet vie to, čo si Rusko myslelo, že nevie“.  Nesmieme tiež zabúdať na to, že v súčasnosti je americká verejná mienka naklonená voči tvrdšiemu postupu proti Iránu.

 

Ďalšie citlivé informácie sa dostali na verejnosť začiatkom tohto mesiaca. IAEA zverejnila správu, podľa ktorej Irán testuje tzv. technológiu „two-point implosion“. Cieľom týchto testov má byť výroba hlavíc s výrazne menšími rozmermi aké sa bežne používajú vďaka čomu sa ľahšie montujú na raketové nosiče. Za pozornosť stálo, že k správe sa so znepokojením vyjadril aj šéf IAEA Mohammed el-Baradei, ktorý je inak od začiatku irackej vojny k podobným správam skôr skeptický.

 

Situácia je ešte o to napätejšia, že domáca opozícia v Iráne nebola zatiaľ úplne spacifikovaná. V stredu 4.novembra k 30.výročiu obsadenia americkej ambasády sa v Teheráne zišli v uliciach tisíce prevažne mladých ľudí, ktorí vykrikovali protivládne heslá pričom došlo aj k násilným zrážkam s políciou. Väčšina západných odborníkov v kontexte vnútropolitického vývoja predpokladá, že je veľmi málo pravdepodobné, že dôjde k dosiahnutiu dohody medzi Západom a Iránom o jeho jadrovom programe.

 

Podľa analytikov má totiž v rámci iránskeho establišmentu prebiehať momentálne intenzívny mocenský boj (stačí si napr. spomenúť na letné prieťahy medzi Ahmadinedžádom a Chameneím ohľadom obsadenia pozície viceprezidenta) a z tohto dôvodu iránska vláda ani nemusí byť tak neochotná nájsť riešenie krízy ako je momentálne neschopná z vnútropolitických dôvodov zhodnúť sa na konkrétnej stratégii ako postupovať ďalej.

 

Ahmadinedžád snažiac sa posilniť svoju legitimitu po sporných prezidentských voľbách sa usiluje prekaziť dohodu, aby sa znovu mohol postaviť do pozície pokoriteľa Západu. Avšak Ahmadinedžádovi odporcovia na oboch stranách politického spektra sa snažia situáciu využiť proti nemu. Ultra-konzervatívci tvrdia, že podlieha západnému tlaku keď sa vôbec začalo hovoriť o možnosti dohody, líder opozície Mir Hussein Moussavi zase varuje pred prezidentovým nekompromisným postojom.

 
Prehlbovanie ázijskej spolupráce

 

Hoci sa napätie za posledné týždne zvýšilo, stále predpokladáme, že najreálnejšou hypotézou je Hypotéza č.3. Napr. na prelome júla a augusta Irán a Čína podpísali kontrakt v hodnote 3 mld.USD týkajúci sa výstavby rafinérie v juhozápadnom regióne Khuzestan. Jej output by mal byť 360 000 barelov denne. Čína tiež zvýši output rafinérie v Abadane zo súčasných 210 000 na 360 000 barelov denne. Celý projekt má byť hotový do roku 2013.

 

Tri dni predtým došlo tiež k podpisu memoranda o porozumení, ktoré sa týka čínskej investície do ropného pola Južný Azadegan. "Čínska národná ropná spoločnosť" bude vlastniť 70% zásob pola pričom denne plánuje vyťažiť 260 000 barelov ropy. Investícia do Južného Azadeganu predbežne dosiahne úroveň 2,5 mld.USD.

 

Irán a Malajzia zase v tom istom období podpísali kontrakt za 2 mld.USD o investícii do jedného z blokov iránskeho plynového pola v blízkosti ostrova Kish, ktorého zásoby sa odhadujú na 1,02 biliónov m3. Juhokórejská firma GS Engineering & Construction podpísala v pondelok 12.októbra dohodu s Iránom o odsírovaní zásob zemného plynu na gigantických poliach South Pars. Hodnota kontraktu je 1,83 mld.USD a projekt má byť zrealizovaný za 42 mesiacov. Odsírované majú byť fázy 6,7 a 8 South Pars. Tieto tri fázy denne produkujú 158 000 barelov plynových kondenzátov, 4 700 ton skvapalneného propánu a butánu a 104 mil.m3 zemného plynu.

 

Avšak napriek rozsiahlym investíciám čelí iránsky energetický sektor stále veľkým problémom. 1.novembra oznámil šéf „Pars Oil and Gas Company“ Ali Vakili, že Irán bude potrebovať v najbližších 10 rokoch ešte 40 mld.USD pre dodatočný rozvoj plynových polí South Pars (ktoré sú rozdelené do 24 fáz). Minister ropného priemyslu Massoud Mirkazemi zase pre médiá povedal, že Irán momentálne má mnoho nedokončených energetických projektov v hodnote 80 mld.USD. Ide o dôsledok prudkého poklesu cien ropy za rok 2008, čo ťažko postihlo iránsku ekonomiku. Mirkazemi vyzval súkromný sektor na investície do iránskej energetiky a oznámil, že štát sa chystá vydať dlhopisy v hodnote 1 mld.euro s cieľom zvýšiť záujem investorov.

 

Ťažký úder iránskej ekonomike a energetike môžu zasadiť USA. Zahraničnopolitický výbor amerického Senátu schválil koncom októbra návrh zákona, ktorý postihuje spoločnosti, ktoré sú nejakým spôsobom aktívne v iránskom ropnom priemysle. Irán totiž trpí nedostatkom rafinovacích kapacít a preto musí väčšinu benzínu, nafty a ďalších ropných produktov dovážať. Spomínaný zákon je zameraný hlavne proti rafinérskym spoločnostiam. Zákon však ešte musí byť schválený oboma komorami Kongresu.

 

Na tomto mieste je potrebné spomenúť aj prehlbovanie spolupráce trojuholníka Turecko-Irán-Pakistan. V piatok 14.augusta sa slávnostne spustila skúšobná prevádzka 6 506 km dlhej železnice spájajúcej Islamabád s Ankarou cez iránske územie. 1 900 km železnice prechádza cez Pakistan, 2 570 km cez Irán a 2 036 km cez Turecko. Celý projekt bol realizovaný pod záštitou „Ekonomickej organizácie pre spoluprácu“ (ECO), ktorá zastrešuje štáty strednej Ázie plus Turecko. Riaditeľ ECO pre dopravu Mohammad Mirzai Kahagh povedal, že cesta z Islamabádu do Ankary bude vlakom trvať 15 dní. Pravidelné linky majú začať premávať od budúceho roka. Pakistan verí, že železnica prispeje k zvýšeniu vzájomného obchodu medzi tromi krajinami – v súčasnosti dosahuje objem 1 mld.USD ročne. Dlhodobým cieľom projektu je vytvoriť dopravný koridor medzi strednou Áziou a Európou.

 

1.septembra sme priniesli správu, že ministri zahraničných vecí Turecka a Pakistanu sa na spoločnom stretnutí v Ankare dohodli na vytvorení strategického mechanizmu, ktorý bude zodpovedať za dialóg oboch krajín v dôležitých otázkach týkajúcich sa vývoja v Ázii. Turecký minister Davutoglu povedal, že „obe krajiny spája spoločný osud napriek ich geografickej vzdialenosti“. Zdôraznil najmä potrebu prehĺbiť spoluprácu vo sfére dopravy, čím by sa posilnili turecko-pakistanské ekonomické väzby.

 

Turecký premiér Erdogan zase minulý týždeň uskutočnil štátnu návštevu Pakistanu, počas ktorej podpísal viacero deklarácií týkajúcich sa spolupráce v oblasti obchodu, priemyslu, poľnohospodárstva, vzdelávania a obrany. Erdogan dostal od pakistanskej vlády najvyššie štátne vyznamenanie za prehlbovanie turecko-pakistanského priateľstva. Erdogan bol piatym svetovým lídrom, ktorý predniesol prejav na zasadnutí pakistanského parlamentu. Jeho posledná návšteva Pakistanu sa odohrala v októbri 2005 po zemetrasení, ktoré zasiahlo severozápad krajiny.

Počas svojho októbrového ázijského turné však Erdogan neobišiel ani Irán. Jeho zastávka v Iráne si získala pozornosť svetových lídrov, keďže kvôli nej preložil plánovanú návštevu Washingtonu na december. Turecký premiér ani v uplynulých týždňoch nešetril slovami pri obrane práva Iránu na jadrový program. V septembri na Valnom zhromaždení OSN zase poukazoval na to, že Izrael nelegálne vlastní jadrové zbrane pričom tiež „nasadil fosforové zbrane“ proti civilistom v Gaze.

 

Podľa Erdogana, „ak má byť Irán súčasťou najvyššej svetovej agendy, prečo by ňou nemal byť aj postup Izraela voči Palestínčanom“? Erdogan sa v Teheráne dohodol s Ahmadinedžádom na zvýšení turecko-iránskeho obchodu do piatich rokov na 30 mld.USD ročne. V súčasnosti sa pohybuje na úrovni 11 mld. USD.

 

Kým Turecko prehlbuje svoje vzťahy smerom na východ (okrem iného Erdogan v polovici októbra v Bagdade podpísal 45 zmlúv a memoránd o porozumení v oblasti energetiky, poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy, vzdelávania atď.), ochladzujú sa jeho vzťahy s Izraelom. 9.októbra sa Turecko rozhodlo zrušiť pozvánku pre Izrael na plánované vojenské cvičenie, ktoré sa malo konať v blízkosti mesta Konya. V reakcii na zrušenie pozvánky svoju účasť odmietli USA a Taliansko. Turecko svoj krok zdôvodnilo izraelskými akciami v Gaze z poslednej zimy.

 

Napätie sa však zvýšilo už v septembri, kedy bol tureckému ministrovi zahraničných vecí Davutoglovi odopreté vstúpiť do Gazy. Turecko-izraelské vzťahy ale neochladli len na politickej úrovni. Turecko bolo doteraz 2.najobľúbenejšou turistickou destináciou pre Izraelčanov po USA – ale od januára počet izraelských turistov v Turecku poklesol o 47%.

 

Nesmieme zabúdať, že Izraelčanov veľmi pobúrili turecké mediálne útoky na židovský štát kvôli udalostiam v Gaze. Dokonca ani viacerí predstavitelia izraelskej armády si nebrali servítky pred ústa keď sa bránili voči tureckým obvineniam z vojnových zločinov v Gaze – veľmi ostro poukazovali na genocídu Arménov ešte z čias Osmanskej ríše (ktorú Turecko neuznáva ako genocídu), postup Ankary voči Kurdom a tiež inváziu Turecka na Cyprus.  

 

Čo je však ešte pre Izrael horšie, Turecko v uplynulých dňoch zorganizovalo so Sýriou vojenské cvičenie v okolí Ankary. V tom čase sa tiež v Sýrii konalo prvé zasadnutie novovytvorenej Turecko-sýrskej rady pre strategickú spoluprácu. Posledným úderom pre turecko-izraelské vzťahy bola informácia, že Ankara sa chystá zažalovať Izrael za prieťahy v dodávke desiatich izraelských prieskumných bezpilotných lietadiel Heron pre tureckú armádu. Kontrakt bol uzatvorený v roku 2005 v hodnote 180 mil. USD.

 

Len pre ilustráciu je potrebné dodať, že Turecko bolo prvou moslimskou krajinou, s ktorou Izrael podpísal zmluvu o voľnom obchode a to v roku 2000. Celkový objem vzájomného obchodu je 2,5 mld.USD. Ešte dôležitejšie však boli vojensko-politické vzťahy. Izraelský Mossad napr. asistoval Turkom pri zatknutí vodcu „Kurdskej strany pracujúcich“ Abdullah Ocalana.
 

Dobrou správou pre Turecko neboli vyhlásenia členov novej nemeckej vlády. Karl-Theodor zu Guttenberg (CSU), nemecký minister obrany sa 28.októbra vyjadril negatívne o situácii kresťanov v Turecku, keďže podľa neho tam doposiaľ „nie je náboženská sloboda vnímaná ako jedno zo základných ľudských práv“. Minister financií Wolfgan Schauble (CDU) označil za „podozrivé“ posledné aktivity Turecka v moslimskom svete. Zdôraznil pri tom, že Turecko „ako most medzi Východom a Západom“ nemôže byť súčasťou EÚ keďže „most nie je súčasťou ani jedného brehu“. Staronová kancelárka Merkelová zase tradične podporuje len privilegované partnerstvo Turecka ale nie jeho plné členstvo.

 

Ankara si tento týždeň vyrobila ďalší problém. Sudánsky prezident Omar Hassan al-Bashir sa má v pondelok 9.novembra zúčastniť samitu „Organizácie islamskej konferencie“ (OIC), ktorý sa má konať v Istanbule. Na al-Bashira je vydaný medzinárodný zatykač kvôli obvineniam zo zodpovednosti za genocídu v Darfúre. Turecko však neratifikovalo Rímsky štatút z roku 2002, ktorý vytvoril Medzinárodný trestný tribunál. Turecká vláda odmieta nátlak EÚ, aby zrušila pozvánku pre al-Bashira, keďže podľa nej nejde o bilaterálne stretnutie ale o multilaterálny samit. Toho sa má okrem iných zúčastniť aj Ahmadinedžád. Pozorovatelia upozorňujú, že spor môže vyústiť do diplomatickej krízy medzi Bruselom a Ankarou.


V kontexte celkového vývoja vzťahov Irán-Západ je odmietnutie Turecka podľa našich hypotéz zlou vyhliadkou. Turecko sa v tomto prípade môže z dlhodobejšieho hľadiska odkloniť od sekulárnej cesty, po ktorej posledných sedem desaťročí kráčalo. Turecko v poslednom čase ohrozuje svoju vyjednávaciu pozíciu voči EÚ kvôli ťahajúcim sa rokovaniam s Azerbajdžanom o cene azerbajdžanského plynu, ktorý má byť tiež v budúcnosti prepravovaný na západ cez plánovaný plynovod Nabucco. Turci sú si až príliš istý významom svojej strategickej polohy ako energetického mostu medzi Západom a Východom.

 

Málo sa totiž zatiaľ hovorí o tom, že Turecko môže byť teoreticky obídené pri preprave azerbajdžanského a stredoázijského plynu do Európy. Riešením by mohla byť realizácia plynovodu White Stream, ktorý bol EÚ minulý rok zaradený do stratégie tzv. Južného koridoru. Trasa plynovodu má obísť Turecko tak, že z Azerbajdžanu potrubie povedie do Gruzínska a následne na Ukrajinu po dne Čierneho mora. Zatiaľ reálnosť výstavby tohto plynovodu odhadnúť nevieme. V súčasnosti je projekt v štádiu akumulácie finančných prostriedkov a hľadania kľúčového investora.

 

Politickú podporu mu vyslovila zatiaľ gruzínska a ukrajinská vláda spolu s Európskou komisiou. Vladimir Socor, analytik Jamestown Foundation si dokonca myslí, že realizácia Whitestreamu by mohla stredoázijské štáty inšpirovať k tomu, aby sa vzdali svojej závislosti na Gazprome a viac sa otvorili západnému trhu a spoločnostiam. Ak by ich plyn obchádzal Turecko, mohli by si omnoho viac byť isté politickou stabilitou dodávok čo by dokonca mohlo viesť až k rozhodnutiu o výstavbe Transkaspického plynovodu, ktorý stredoázijské krajiny zatiaľ pod tlakom Ruska odmietajú.

 

Irak otrasený novou vlnou násilia – Sýria a Saudská Arábia sa zbližujú

 

25.októbra „Islamský štát v Iraku“ (ISI) prepojený na al-Kájdu spáchal v Bagdade samovražedný útok, pri ktorom zahynulo vyše 150 ľudí. Ide o najkrvavejší útok od 18.apríla 2007, pri ktorom prišlo o život vyše 180 ľudí. Podobná tragédia sa odohrala aj 19.augusta 2009 kedy sa pred budovami ministerstiev zahraničných vecí a financií v Bagdade odpálili atentátnici, ktorí usmrtili 95 osôb.

 

Ide o jasný náznak toho, že sunnitské povstanie v Iraku ani zďaleka nie je potlačené. Mnoho členov sunnitských „Rád prebudenia“ totiž nebolo stále integrovaných do irackých bezpečnostných zložiek. Viacerí sunnitskí starešinovia zase tajne podporujú ISI ako nástroj nátlaku voči šiítom a Kurdom. Najväčším problémom zrejme zostáva, že mnohí členovia irackej polície a armády sú prepojení na ISI. Inak sa len ťažko dá vysvetliť, ako sa mohli automobily naložené asi tonou výbušnín nepozorovane dostať k prísne stráženým budovám spomínaných ministerstiev. Samozrejme prepojenosť medzi ISI a armádou nemusí byť istá. Ak takéto spojenie neexistuje ISI je ešte väčšou hrozbou, pretože potom musí disponovať neuveriteľne prepracovanou spravodajskou sieťou, ktorá boj proti nej robí ešte náročnejším.

 

Odborníci sa obávajú, že stupňujúce sa útoky opäť uvrhnú krajinu do začarovaného kruhu násilia, keďže Kurdi a šiíti budú posledné násilnosti používať ako argument, že sunnitom sa nedá dôverovať. V neposlednom rade nesmieme zabúdať na to, že ISI sú islamistickí fanatici, ktorých jediným zmyslom života je boj – teda minimálne aspoň pre ich tvrdé jadro. Ich cieľ – vytvorenie kalifátu v Iraku – je možné dosiahnuť len násilím.

 

Ak by znovu v Iraku zavládla situácia ako v roku 2007 kedy bolo sektárske násilie na vrchole, nebolo by to v kontexte postupného sťahovania sa amerických vojsk z krajiny priaznivé pre stabilitu oblasti. Do hry by následne vo väčšej miere mohol vstúpiť Irán, ktorý by chránil záujmy šiítskej majority a taktiež by sa mohla úplne spod kontroly dostať situácia na severnom kurdskom iracko-iránskom pohraničí. Pozitívnym signálom zatiaľ aspoň zostáva skutočnosť, že po augustovom ani októbrovom atentáte sa na žiadnom mieste v Iraku nerozpútalo väčšie sektárske násilie.

Veľmi dôležitou informáciou v tejto súvislosti je vytvorenie dvoch nových politických zoskupení pred januárovými parlamentnými voľbami 2010 – „Koalície právneho štátu“ premiéra al-Malíkiho a „Irackej národnej aliancie“ bývalého premiéra Ibrahima al-Jaafariho. Al-Malíkimu sa do svojich radov podarilo nalákať napr. ministra ropného priemyslu Husseina al-Shahristaniho, populárnu aktivistku za ľudské práva Safiu al-Suheil ale aj vplyvných sunnitských kmeňových vodcov ako Said Fawzi Abu Risheh a Said Yawer al-Shummari.

 

V al-Malíkiho strane nie sú v podstate žiadni vplyvní klerici. Opačným prípadom je al-Jaafariho aliancia, ktorá je vlastne blokom vplyvných šiítskych strán vrátane Sadristického bloku a religionistickej „Najvyššej irackej islamskej rady“. Hoci sa al-Jaafariho zoskupenie prezentuje ako nesektárske, je jasné, že má veľmi blízke väzby na Irán. Experti preto očakávajú, že al-Malíki, ktorý sa doposiaľ nebránil rastúcemu vplyvu Iránu v Iraku, sa bude teraz snažiť získať na svoju stranu hlavne arabské štáty ako Saudská Arábia a Jordánsko. Regionálne súperenie sa teda zrejme premietne aj irackej vnútropolitickej rivality.  

Súperenie sa ale aspoň trochu zmierňuje medzi Sýriou a Saudskou Arábiou. Sýrsky prezident Assad sa v stredu 7.októbra stretol v Damašku so saudským kráľom Abdullahom, ktorý prvýkrát navštívil Sýriu od svojho nástupu na trón v roku 2005. Počas rokovaní si obaja štátnici vymenili najvyššie štátne vyznamenania svojich krajín a zdôraznili význam vzájomnej spolupráce pre riešenie regionálnych problémov. Zdôraznená bola hlavne potreba arabskej jednoty.

 

Táto návšteva sa uskutočnila po tom ako sa v posledných mesiacoch začali sýrsko-saudské vzťahy výrazne zlepšovať. Ešte pred rokom boli na bode mrazu, keď Saudi odmietli poslať vyslanca na samit Ligy arabských štátov do Damašku. V júli tohto roku Saudská Arábia vymenovala po dlhej dobe veľvyslanca v Sýrii a 23.septembra sa Assad zúčastnil slávnostného otvorenia Univerzity kráľa Abdullaha pre vedu a technológie v saudskej Ďzidde.

Saudsko-sýrske vzťahy boli napäté už od 80.rokov, kedy Saudi poskytovali podporu Iraku kým Sýria sa postavila na stranu Iránu v iracko-iránskej vojne. Saudi začali vtedy podozrievať Sýriu, že sa bude snažiť šíriť šiítsky vplyv v regióne za pomoci Iránu. Hoci je sýrsky režim sekulárny, vládnuca rodina Assadovcov pochádza z komunity Allawitov, ktorí majú blízko k šiítom. Vzťahy sa vyostrili hlavne po smrti libanonského premiéra Rafíka Haríriho vo februári 2005, ktorý mal veľmi blízke vzťahy so Saudskou Arábiou.

 

Jeho syn, Saad Haríri, ktorý vyhral parlamentné voľby 2009 sa dokonca v Saudskej Arábii narodil a bol tam vychovávaný. Keď v roku 2007 vypukli boje v utečeneckom tábore Nahr al Bared medzi libanonskou armádou a extrémistami zo sunnitskej organizácie Fatah al-Islam, Sýria a Saudská Arábia sa navzájom cez médiá obviňovali z podpory a financovania tohto militantného zoskupenia.

Od minulého roka však Sýria začala hrať o niečo konštruktívnejšiu úlohu v regióne ako tomu bolo doposiaľ. Podarilo sa jej vyriešiť libanonskú politickú krízu, nadviazala dialóg s EÚ a USA. Koncom júla sa dokonca americká administratíva rozhodla čiastočne zrušiť embargo uvalené na Sýriu. Odteraz bude americkým spoločnostiam umožnené do Sýrie vyvážať súčiastky do civilných lietadiel a informačné technológie. Washington uvažuje aj o ďalšom zrušení doterajších sankcií. K takémuto kroku dospel Washington po tom, ako v júni dvakrát navštívil špeciálny vyslanec pre Blízky východ George Mitchell Damašk.

 

Taliansky minister pre ekonomický rozvoj Claudio Scajola zase tento týždeň podpísal v Damašku viacero memoránd o porozumení týkajúcich sa vzájomného obchodu, poľnohospodárstva a dopravy. V Damašku má byť taktiež otvorené „Talianske technologické centrum“. Taliansko je dôležitým partnerom Sýrie, keďže taliansko-sýrsky obchod predstavuje 20% celkového obchodu medzi EÚ a Sýriou. 8.októbra EÚ vyhlásila, že je pripravená 26.októbra v Luxemburgu podpísať so Sýriou partnerskú dohodu, ktorá Sýrii umožní plnú participáciu v programe Európskej susedskej politiky. Prezident Assad však vyhlásil, že podpis sa zatiaľ odkladá, keďže je potrebné vykonať podrobné analýzy o dopadoch takéhoto kroku na sýrsku ekonomiku.

 
Záver

 

Toľko k najdôležitejším udalostiam za posledných 14 týždňov. Detailne sme sa nevenovali napr. palestínsko-izraelskému konfliktu. Palestínsky prezident Mahmúd Abbas včera oznámil, že nebude kandidovať v palestínskych parlamentných voľbách 2010. Izrael sa obáva, že to môže viesť k destabilizácii situácie. Hamas nesúhlasí s termínom volieb, ktorý bol Fatahom stanovený na 24.januára a preto vyhlásil, že bude blokovať hlasovanie v Gaze. Situácia na palestínskych územiach teda zostáva rovnako beznádejná.

Čo je ešte horšie, izraelské spravodajské zdroje uviedli, že Hamas údajne úspešne nad Stredozemným morom otestoval raketu s doletom 60 km, s ktorou má byť schopný ostreľovať Tel Aviv. Okrem toho izraelskému námorníctvu sa podarilo zadržať loď s vlajkou Antiguy a Barbudy, na ktorej sa našlo veľké množstvo zbraní umiestnených v 40 kontajneroch. Izrael tvrdí, že zbrane boli určené pre Hizballáh. Vyšetrovanie prípadu ďalej pokračuje.

Situácia sa vyostruje aj v Jemene, ktorého vláda obviňuje Irán z podpory šiítskych povstalcov na severe krajiny. Tam sa v posledných týždňoch zintenzívnili boje, ktoré tam prebiehajú už od roku 2004 medzi rebelmi a vládnymi silami.  Do konfliktu včera vstúpila aj Saudská Arábia, ktorej letectvo a delostrelectvo bombardovalo pozície rebelov, ktorí údajne prekročili saudsko-jemenské hranice. Experti sa obávajú, že konflikt v Jemene by mohol mať vplyv na pretrvávajúcu nespokojnosť saudských šiítov so svojim marginalizovaným postavením v kráľovstve.

Dobrou správou aspoň je, že libanonská opozícia včera súhlasila so vstupom do vlády Rafíka Haríriho. Nový kabinet má mať 15 ministrov spomedzi stúpencov Haríriho, 10 ministrov nominuje opozícia (z toho dvoch Hizballáh) a zostávajúcich 5 vymenuje prezident Michel Suleiman. Prirodzene zatiaľ nie je isté, že celá dohoda nepadne.

Najdôležitejšie pre nasledujúce týždne ale bude sledovať vývoj rokovaní ohľadom iránskeho jadrového programu a to aké závery budú vyvodené zo spomínaných spravodajských únikoch v dvoch západných denníkoch.


Zdroje:

Monitoring A.R.E.S. analysis http://www.projectares.sk

http://www.reuters.com

http://www.iranfocus.com

http://jta.org

http://www.time.com


http://www.reuters.com

http://www.reuters.com

http://www.reuters.com


http://news.bbc.co.uk

http://www.jamestown.org


http://www.worldsecuritynetwork.com

http://www.worldsecuritynetwork.com

http://www.worldsecuritynetwork.com