A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes34
mod_vvisit_counterVčera179
mod_vvisit_counterTento týždeň396
mod_vvisit_counterTento mesiac2002

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Intelligence Summary: Irán N.06/09
Napísal: Oliver ÉDER   
Utorok, 21.júla 2009 - 23:50 hod.
Od 23.júna do 21.júla 2009 sa napätie medzi Iránom a Západom značne vystupňovalo. Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že by sa blízkovýchodný regionálny bezpečnostný komplex stabilizoval. Práve naopak. Riziko eskalácie napätia v oblasti sa zvýšilo. Príčinou sú najmä povolebné nepokoje v Iráne, ktoré zákonite ovplyvňujú aj vzťah Iránu k západným mocnostiam a arabskému svetu.
 
Pozitívnou správou za monitorované obdobie bolo aspoň zbližovanie sa Sýrie s USA a Saudskou Arábiou. V otázke palestínskeho národného zmierenia nebol dosiahnutý výrazný pokrok. Rokovania sa neustále odkladajú. Taktiež USA sa nedarí vyvinúť na Izrael dostatočný tlak, aby zastavil osídlovacie aktivity na Západnom brehu. Významnou udalosťou (aj keď mediálne preceňovanou) bolo podpísanie multilaterálnej medzivládnej dohody o realizácii projektu plynovodu Nabucco, rovnako ako aj prehlbovanie spolupráce Turecka s „Radou pre spoluprácu v Zálive“.
 
Irán: Povolebné demonštrácie potlačené -  vnútropolitické napätie stále pretrváva
 
V júli sa bezpečnostným zložkám podarilo viac-menej úspešne potlačiť verejné prejavy opozície. S výnimkou 9. a 17. júla. 9.júla vyšli v Teheráne do ulíc desaťtisíce ľudí, aby si pripomenuli 10.výročie študentských nepokojov, ktoré sa odohrali v hlavnom meste v lete 1999. Príčinou vtedajších demonštrácií bola nespokojnosť poslucháčov Teheránskej univerzity so zrušením reformistického denníka Salam zo strany štátnej moci. V tej dobe išlo o najväčšie nepokoje v krajine od revolúcie 1979. Spomienkové akcie 9.júla 2009 však boli rozohnané efektívnym zásahom poriadkových zborov.

 
Viac nádeje u odporcov prezidenta Ahmadinedžáda vyvolali udalosti zo 17.júla. V tento deň bývalý prezident Rafsandžáni predniesol v rámci piatkových modlitieb na Teheránskej univerzite prejav, v ktorom ostro kritizoval vládu za postup voči demonštrantom počas povolebných nepokojov. Vyzval najvyšších predstaviteľov krajiny na okamžité prepustenie všetkých zadržiavaných osôb a zdôraznil, že režim musí opätovne získať späť stratenú dôveru národa po diskutabilnom  volebnom víťazstve Ahmadinedžáda. Rafsandžániho prejav bol spojený s protestmi tisícov stúpencov porazeného prezidentského kandidáta Moussaviho.

 
V okolí univerzity došlo k zrážkam demonštrantov a bezpečnostných síl. Najväčším prekvapením bolo zatknutie 36 dôstojníkov armády, ktorí sa pokúsili vo vojenských uniformách zúčastniť Rafsandžániho prejavu, čím chceli dať najavo svoje sympatie s opozíciou. Táto správa rozprúdila špekulácie o možnosti, že sa silové zložky môžu pridať na stranu opozície. V júni mal byť dokonca zatknutý aj generál Revolučných gárd Ali Fazli, ktorý vraj odmietol rozkazy súvisiace s potlačením demonštrácií.
 
 
Veľmi zaujímavý je fakt, že počas protestov zo 17.júla demonštranti vykrikovali heslo „Smrť Rusku!“. George Friedman zo Strategic Forecasting Inc. (Stratfor) si myslí, že medzi odporcami režimu sa rozšíril názor, že za potlačením nepokojov stoja aj tajné aktivity Ruskej federácie. Poukazuje na to, že Ahmadinedžád sa v polovici júna zúčastnil v Jekaterinburgu samitu „Šanghajskej organizácie spolupráce“ - to bolo v čase, kedy v hlavnom meste vyrazili do ulíc státisíce ľudí a nikto si nemohol byť istý výsledkom celej situácie.
 
 
Friedman sa domnieva, že Ahmadinedžád si v Rusku bol po rady ako čeliť možnému revolučnému výbuchu v Iráne. A hoci boli pre vyradenie mobilnej siete v Iráne použité technológie od západných firiem, Friedman si myslí, že rýchlosť a efektívnosť s akou boli mobilné telefóny vyradené z prevádzky môže naznačovať, že Iráncom asistovali zahraniční poradcovia – a nedá sa tu vylúčiť možnosť, že to boli práve poradcovia z Ruska.

 
Takýmto úvahám nahráva aj samotná Ahmadinedžádova rétorika. Iránsky prezident sa už niekoľko mesiacov v médiách vyjadroval, že USA plánujú v krajine zorganizovať „farebnú revolúciu“. Tieto slová veľmi nápadne pripomínajú obavy Kremľu z amerického vplyvu v Eurázii. Moskva už zažila niekoľko sklamaní z „farebných revolúcií“ podporovaných Washingtonom – ako napr. na Ukrajine alebo v Gruzínsku. Ak vezmeme do úvahy veľmi blízke vzťahy medzi Iránom a Ruskou federáciou, ani zďaleka nie je nelogické, že by Kremeľ pomáhal iránskemu režimu spasiť sám seba pred možnou revolúciou.
 
 
Pre Moskvu by to bola geopolitická katastrofa, pokiaľ by sa v Iráne – dôležitom uzle medzi Kaspickým morom a Perzským zálivom na jednej strane a Blízkym východom a Strednou Áziou na strane druhej – dostala k moci vláda s prozápadným zameraním. Prirodzene nemožno vylúčiť ani eventualitu, že za protivládnymi demonštráciami stála finančná a spravodajská podpora CIA. Niečo také je veľmi pravdepodobné. To len podporuje tézu, že za potlačením demonštrácií stála zase finančná a spravodajská podpora Moskvy.

Pointou Friedmanovej analýzy je, že povolebný vývoj v Iráne nezvýši regionálne napätie len kvôli zhoršeniu vzťahov medzi Teheránom a Západom ale najmä kvôli geopolitickému súpereniu Washingtonu a Moskvy o vplyv v tejto krajine. Hoci sa americko-ruské vzťahy začali tento rok zlepšovať, Rusko odmieta uvaliť na Irán ďalšie sankcie a to napriek júlovej návšteve prezidenta Obamu v Moskve. Obe strany sa môžu nechať strhnúť psychologickým faktorom celej situácie. Vedomie toho, že teraz sa môže rozhodnúť o budúcnosti Iránu a v podstate aj celého regiónu môže spôsobiť, že niektorý z hráčov urobí unáhlený alebo neočakávaný krok. Podľa Friedmana sa teraz zvýši pravdepodobnosť vojenského útoku na Irán ako aj predaja ruského PVO S-300 Teheránu. Prirodzene situácia zatiaľ nie je ani zďaleka alarmujúca – len s tým čo sa zdalo doposiaľ ako vysoko nereálne je potrebné už počítať.
 
 
Stačí len uviesť, že Obama dal Iránu deadline do jesene pre vyriešenie jadrovej krízy. Nemenované diplomatické zdroje z Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu pred pár dňami vo Viedni uviedli, že Irán do šiestich mesiacov bude mať spôsobilosť otestovať svoju prvú jadrovú zbraň. Tie isté zdroje ale zdôraznili, že má ísť o spôsobilosť ale nie úmysel. Iránske vedenie sa vraj zatiaľ zrejme neodváži takýto krok učiniť. Každopádne ide o psychologickú hru. Rovnako ako v prípade správy, že Egypt tento a minulý mesiac povolil izraelským ponorkám a vojnovým lodiam preplávať Suezský prieplav. Káhira sa tiež má usilovať o získanie ruského PVO S-400 kvôli rastúcemu vplyvu Iránu v regióne. Táto správa je samozrejme čiastočne nezmyselná, keďže Egyptu by S-400 mal dodať jeden z hlavných iránskych spojencov – Rusko. Sériu konfrontačných správ uzatvára Saudská Arábia, ktorá mala podľa britského denníka Times dať Mossadu súhlas pre prelet izraelských stíhačiek ponad svoje územie v prípade vojenského zásahu na Irán.

 
 
Irak: Násilie stále pokračuje
 
Keďže bezpečnostná situácia v Iraku je úzko spojená so stabilitou regiónu a samotného Iránu, nemôžeme sa mu ani tento mesiac vyhnúť. 30.júna sa americké jednotky stiahli z irackých miest na svoje základne. Tento deň bol Iračanmi masovo oslavovaný no krv v krajine tečie ďalej. Hoci sa počty zabitých amerických vojakov dramaticky znížili irackí civilisti a vojaci umierajú ďalej. Len dnes bolo pri dvoch bombových útokoch v Bagdade a Ramádí usmrtených najmenej 13 ľudí. Minulý týždeň zase zahynul pri atentáte jeden z vodcov sunnitskej „Rady prebudenia“ Naeem Saleh al-Halbusi. Útoky na sunnitské milície teda neustávajú. Medzinárodní experti sa obávajú, že po dvoch rokoch sa Irak môže zase dostať do špirály sektárskeho násilia.

Ako upozorňuje Michael Eisenstadt a Ahmed Ali z „Washington Institute for Near East Policy“ vo svojej najnovšej analýze Irak čelí hlavne týmto problémom:
 
  • Politické strany zneužívajú etnické napätie pre vlastné politické zisky a mobilizáciu svojich prívržencov
  • Neustávajúce násilie nedovolí, aby sa „vojnové rany“ zahojili. Neustále pretrváva riziko vypuknutia občianskej vojny
  • Značná fragmentácia irackej politickej scény – konflikt neprebieha len medzi komunitami ale aj v rámci komunít – napr. „Rady prebudenia“ VS al-Kájda, šiítski stúpenci Malíkiho a šiítske Sadrove milície atď.
  • Mnohí bývalí povstaleckí vodcovia, ktorí majú na rukách krv nielen koaličných vojakov ale najmä irackých civilistov zostávajú nepotrestaní a sú súčasťou verejného života
  • Demografická komplexnosť – rôzne skupiny obyvateľstva sú komplikovaným spôsobom premiešané v rozličných oblastiach čo zvyšuje nebezpečenstvo etnických čistiek
  • Iracká politická kultúra – hoci arabská a islamská kultúra obsahujú mechanizmy mierového riešenia konfliktov, roky vojny a importu džihádizmu zo zahraničia deformovali myslenie Iračanov, ktorí prevažne uvažujú v kategóriách pomsty a politiku chápu ako hru s nulovým súčtom.

Ako uvádzajú títo dvaja autori, USA by sa mali v spolupráci s medzinárodným spoločenstvom predovšetkým usilovať o:
  • posilnenie pozície irackého Ministerstva spravodlivosti
  • zaistiť odpustenie zahraničných dlhov (spomeňme si na iracko-kuvajstskú kauzu z minulého mesiaca)
  • zvýšiť podporu pre iracké mimovládne organizácie, ktoré majú byť hnacou silou celonárodného dialógu o zmierení
  • pomáhať pri vytváraní profesionálnej apolitickej irackej byrokracie a armády, ktorej špičky budú dostávať vzdelávanie na západných univerzitách
  • v irackých a arabských médiách propagovať myšlienku slobodných, férových a vecných irackých parlamentných volieb (január 2010). Takouto PR kampaňou sa zníži riziko, že premiér Malíki zneužije sektárske napätie pre politické účely (viď Intelligence Summary 05/09 )

Celosvetovo uznávaný think-tank „International Crisis Group“ vidí vo svojej najnovšej správe z 8.júla 2009 hrozbu pre stabilitu Iraku najmä v budúcom postavení irackého Kurdistanu. Irackú a kurdskú vládu vyzývajú na pokračovanie vzájomného dialógu o sporných územiach a zdržanie sa akýchkoľvek jednostranných krokov ako napr. uzatváranie kontraktov o ťažbe ropy bez súhlasu druhej strany. Taktiež je potrebné vytvoriť spoločné vojenské centrum a spoločné checkpointy pre koordináciu činnosti irackej armády a kurdských milícií Pešmerga.

V súvislosti s Irakom sa v médiách objavujú aj menej konvenčné názory – také, ktoré nedávajú odporúčania do budúcnosti ale kritizujú súčasnú americkú politiku v Iraku. Tak ako to robí profesor sociológie Michael Schwartz zo „State University of New York“. Vo svojom poslednom článku z 13.júla prirovnáva americký prístup voči Iraku ku kolonialistickým praktikám – a to aj po stiahnutí sa amerických síl z irackých miest. Schwartz pre svoje tvrdenia používa niekoľko presvedčivých argumentov:

  • Americké veľvyslanectvo v Bagdade, ktoré Bushova administratíva vybudovala za 740 mil.USD je suverénne najväčšou americkou ambasádou na svete. Pracuje na nej viac ako 1 000 zamestnancov. USA si takto majú dlhodobo zaistiť, že nestratia vplyv na rozhodovanie v kľúčových oblastiach irackého politického života.
 
  • Ako Schwartz uvádza, koloniálne mocnosti sa vždy snažili segregovať svojich vlastných ľudí od domorodcov. Presne tak sa to deje aj v Iraku. Americkí vojaci nemôžu byť súdení irackým súdmi ani v prípade, že zabijú nevinných civilistov. Dokonca aj americké spoločnosti pracujúce na rekonštrukcii krajiny podliehajú len americkej jurisdikcii. Niektoré iracké cestné komunikácie sú vyhradené len pre Američanov (podobne ako pre Źidov na Západnom brehu). Doprava pre bežných Iračanov je sťažená, keď americké konvoje hocikedy obsadia cestu a civilné vozidlá sa musia okamžite stiahnuť – inak im hrozí zranenie alebo smrť americkou paľbou.
 
  • To čo je najdôležitejšie – iracká armáda je stále závislá od USA. Stále nemá dostatočné logistické kapacity, chýba jej ťažké delostrelectvo a letectvo. Americká armáda nechce dovoliť irackým veliteľom, aby vydávali rozkazy americkým jednotkám. Z tohto dôvodu sú a budú všetky dôležitejšie operácie irackej armády zaisťované americkými vojenskými poradcami a podpornými jednotkami. A to na dobu neurčitú, keďže do roku 2011 sa majú z krajiny stiahnuť len bojové jednotky. Viacerí predstavitelia americkej armády v uplynulej dobe verejne priznali, že iracká armáda nebude samostatne bojaschopná ešte minimálne 10 rokov.
 
  • Zisky irackej vlády plynú hlavne z ťažby ropy. A tieto zisky sú uložené v Rozvojom fonde Iraku vo Federálnej rezervnej banke štátu New York, ktorý bol pod dohľadom OSN zriadený krátko po invázii. Na všetky výbery z fondu dohliada „Medzinárodný poradný a monitorovací zbor“ menovaný USA, ktorý je tvorený expertmi pochádzajúcimi z popredných svetových ropných a finančných spoločností. Správa fondu mala prejsť na irackú vládu už v januári ale Obamova administratíva to zatiaľ odložila na neurčito.

 
Libanon: Situácia zatiaľ relatívne pokojná
 
 
Ako sme napísali pred mesiacom, líder pro-západnej „Aliancie 14.marca“ Saad Haríri sa krátko po voľbách nevyjadroval k požiadavkam Hizballáhu získať vo vláde právo veta. Medzitým sa Haríri stal novým libanonským premiérom a nechal sa počuť, že je pripravený akceptovať takúto možnosť. Doposiaľ sa však rozhovory o zostavovaní vlády nepohli výraznejšie ďalej. Zatiaľ to ale vyzerá tak, že Libanon by sa mohol po dlhej dobe zastabilizovať.

 
Veľmi pozitívne možno vnímať aj výroky Haríriho, že je pripravený sa v blízkej budúcnosti stretnúť so sýrskym prezidentom Assadom – mužom, ktorý je Západom obviňovaný z vraždy Haríriho otca, Rafíka Haríriho. Francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner sa zase začiatkom júla v Bejrúte stretol s predstaviteľmi Hizballáhu, kde rokoval o vývoji mieru na Blízkom východe. Ďalším pozitívnym signálom je tiež vyhlásenie Walida Joumblatta, lídra libanonských Drúzov, ktorý povedal, že si želá normalizáciu vzťahov so Sýriou. Jeho slová sú o to významnejšie, že Joumblatta bol doposiaľ jednou z najprominentnejších postáv anti-sýrskych síl v Libanone.

 
Odborníci hľadajú príčinu libanonsko-sýrskeho zmierenia v zbližovaní sa Sýrie a Saudskej Arábie. 9.júla sme totiž priniesli správu, že Saudská Arábia sa rozhodla vymenovať nového veľvyslanca v Damašku, ktorý bol z krajiny odvolaný po atentáte na Rafíka Haríriho. Saudská Arábia sa jednoznačne pokúša oslabiť vplyv Iránu na sýrske vedenie a týmto spôsobom regionálne izolovať Teherán a posilniť arabský anti-iránsky front. V kontexte posledného vývoja sa začalo dokonca hovoriť o možnosti organizovania saudsko-sýrskeho samitu v Damašku. Aby sme to lepšie chápali v súvislosti s dianím v Libanone, treba uviesť, že Saad Haríri má veľmi dobré vzťahy so saudskou kráľovskou rodinou a dokonca má aj saudské občianstvo.

 
Naozaj je veľmi tažké predpovedať nakoľko budú saudsko-americko-európske snahy vymaniť Sýriu z iránskej sféry vplyvu úspešné. Veľa bude zrejme závisieť od ďalšieho povolebného vývoja v Iráne ale aj vplyvu Turecka v regióne, keďže Turci sa snažia pôsobiť ako most medzi Západom a Východom. Teda aspoň zatiaľ...

 
Turecko: Prehlbovanie vzťahov s arabskými štátmi – podpis medzivládnej dohody o Nabuccu
 
8.júla sa v Ankare konalo ministerské stretnutie „Rady pre spoluprácu v Zálive“ (GCC) a Turecka. Ide o pokračovanie tureckých snáh zvýšiť svoj vplyv na Blízkom východe. V septembri 2008 podpísal bývalý turecký minister zahraničných vecí Ali Babacan s GCC memorandum o porozumení, ktoré sa týka prehĺbenia politickej, ekonomickej, kultúrnej a bezpečnostnej spolupráce v regióne. Vo februári 2009 sa na ďalšom stretnutí obe strany dohodli zintenzívniť energetickú kooperáciu – predovšetkým vo sfére ropného priemyslu a využívania obnoviteľných zdrojov energie. GCC sa zaviazala podporovať integráciu Turecka do EÚ a politiku Ankary voči Cypru. Turecká strana zase vyjadrila odhodlanie nájsť mierové riešenie sporu medzi Iránom a Spojenými arabskými emirátmi o tri ostrovy v Perzskom zálive. Medzi najnovšie plánované projekty patrí aj vybudovanie železnice spájajúcej Európu a Perzský záliv cez turecké územie.

 
Zbližovanie Turkov a Arabov je však relatívne nová záležitosť. Zlepšovanie vzťahov naštartovala až „Strana spravodlivosti a rozvoja“, ktorá sa chopila v Turecku moci v roku 2002. V tom roku  predstavovala vzájomná obchodná výmena medzi Tureckom a členskými štátmi GCC (Bahrajn, Kuvajt, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar a Omán) 2 mld.USD ročne. V roku 2009 je to už 17 mld.USD. Dôvodom zintenzívnenia obchodu sú aj turecké reformy v ekonomike a štátnej správe, vďaka čomu sa Turecko stalo omnoho lukratívnejšou krajinou pre zahraničné investície. V dohľadnej budúcnosti by sa mal vzájomný obchod vyšplhať až na 25-30 mld.USD za rok.

 
Niektorí pozorovatelia sa domnievajú, že prehlbovanie vzťahov s arabskými štátmi môže ísť na úkor vzťahov Ankary s Teheránom. Pravda je však skôr taká, že posledný vývoj môže byť skôr v prospech Iránu, ktorému hrozí, že sa anti-iránsky arabský front ešte viac posilní v prípade oslabenia sýrsko-iránskeho spojenectva. V takom prípade by Turecko mohlo zmierňovať iránsko-arabské napätie. Nesmieme zabúdať, že turecká zahraničná politika je multivektorová a iránsko-turecké vzťahy boli v poslednej dobe bezproblémové. Turecká zahraničná politika pod vedením nového ministra zahraničných vecí Ahmeda Davutoglu ašpiruje predovšetkým na rolu balanséra v širšom priestore medzi Európou a strednou Áziou.

 
Veľmi dobrým príkladom pre toto tvrdenie je aj podpísanie multilaterálnej medzivládnej dohody o výstavbe plynovodu Nabucco, ku ktorému došlo 13.júla v Ankare. Slávnostnej ceremónie sa zúčastnili premiéri Rakúska, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Turecka, Iraku a tiež gruzínsky prezident Saakašvili a predseda Európskej komisie Barroso. Po podpísaní medzivládnej dohody bude v najbližších mesiacoch ďalším krokom podpísanie projektových dohôd medzi účastníckymi krajinami a konzorciom Nabucca. Konštrukčné práce sa majú začať v roku 2011 a plynovod má byť hotový v roku 2014. Hodnota projektu je 7,9 mld.USD a plynovod má prepravovať 31 mld.m3 ročne.

 
Napriek podpisu dohody to zatiaľ s projektom nevyzerá až tak ružovo, hoci je to významný krok vpred. Jediná krajina, ktorá zatiaľ prisľúbila pustiť do potrubia plyn je Azerbajdžan. Zatiaľ ale nie je jasné koľko plynu by to malo byť a za akú cenu, keďže medzi Tureckom a Azerbajdžanom prebieha cenový spor. Okrem Azerbajdžanu sa ako s potenciálnymi dodávateľmi počíta s Irakom, Egyptom, Sýriou, Turkmenistanom a Katarom. Ak by sa projekt podarilo v budúcnosti zrealizovať, predstavovalo by to veľké politické víťazstvo pre všetky strany. Za ideálnych podmienok by to mohlo urýchliť vstup Turecka do EÚ, vďaka čomu by Brusel získal výraznejší vplyv na dianie na Blízkom východe – prostredníctvom svojej „soft power“ by cez Turecko mohol efektívnejšie vplývať na vývoj v tejto oblasti. Za rovnako ideálnych podmienok by do projektu mohol vstúpiť aj Irán, za čo sa dlhodobo vyslovuje turecká vláda.
 
Previazaním európskych energetických a iránskych ekonomických záujmov by sa teoreticky mohla dosiahnuť rovnováha síl v regióne a mierové riešenie všetkých sporných otázok medzi Teheránom a Západom. To by sa však musel Irán vzdať podpory Hamasu a Hizballáhu a zasahovania do situácie v Iraku. Teoreticky sa takáto eventualita vylúčiť nedá, ale po posledných udalostiach v Iráne a nepriateľskej rétorike medzi Teheránom a Washingtonom sa javí ako maximálne nereálne. Netreba sa preto čudovať, že USA hneď po podpísaní dohody vyhlásili, že nesúhlasia s tým, aby Nabucco prepravovalo do EÚ iránsky plyn.
 
 
Ak sa však Nabucco jedného dňa zrealizuje ale iránsky plyn cez neho nebude prúdiť, aj tak to bude veľký úspech pre stabilitu oblasti.

 
Najväčším problémom ale zostáva snaha Ruska skúpiť všetok azerbajdžanský plyn. 29.júna totiž podpísal ruský Gazprom s azerbajdžanským SOCAR-om dohodu o kúpe 500 mil.m3 plynu ročne z náleziska Šach-Deniz. V nasledujúcich rokoch sa skúpený objem má ešte zvýšiť. Práve z tohto náleziska by EÚ chcela zásobovať Nabucco. Problémom je, že Rusko a Azerbajdžan nezverejnili presné detaily uzatvorenej zmluvy. Preto môžeme zatiaľ zostať len pri špekuláciách. Gazprom už dal najavo, že pre Nabucco možno nezvýši žiadny plyn, prezident Azerbajdžanu Aliev však vyhlásil, že určite zostane plyn aj pre Európu. Dodal, že rokovania s Tureckom o predaji zásob zo Šach-Deniz stále pokračujú, aj keď sa obe strany sporia o cenu.

 
Otázka Nabucca je stále otvorená. Jeho vyhliadky zhoršuje aj to, že Turecko odmietlo, aby sa projektu zúčastnil francúzsky energetický gigant Total, kvôli tomu, že francúzska vláda sa s Ankarou sporí o otázku arménskej genocídy. Problémom tiež je, že prípadná preprava turkménskeho (a prípadne kazašského) plynu bude zrejme zrealizovateľná len cez Transkaspický plynovod vedúci po dne Kaspického mora. Jeho výstavbu však Rusko a Irán nechcú oficiálne z enviromentálnych príčin dovoliť.

Záver
 
Ako sme mohli vidieť na predchádzajúcich riadkoch, nemáme zatiaľ v súvislosti s vývojom na širšom Blízkom východe príliš optimistické vyhliadky. Nádejou zatiaľ zostáva aspoň zmierňovanie Sýrie so západnými krajinami a Saudskou Arábiou a multivektorová zahraničná politika Turecka. Situácia v izraelsko-palestínskom konflikte je stále nezmenená. Fatah a Hamas sa vzájomne obviňujú z doterajšieho neúspechu rozhovorov, ktorých pokračovanie bolo preložené až na 25.augusta. Od marca sa za sprostredkovania Egypta odohralo už sedem kôl, žiadny prielom ale zaznamenaný nebol. Na bode mrazu tiež zostáva požiadavka USA, aby Izrael zastavil osídľovanie Západného brehu.
 
 
Práve dnes vydala EÚ stanovisko, v ktorom vyzýva Izrael aby pozastavil „provokačné aktivity“ vo východnom Jeruzaleme. Ide o reakciu na zdemolovanie niekoľkých palestínskych domov, ktorým podľa izraelských zdrojov chýbalo stavebné povolenie. Francúzska vláda si zase predvolala dnes izraelského veľvyslanca, aby rovnako protestovala proti izraelskému postupu vo východnom Jeruzaleme. Rusko vydalo tiež rovnaké vyhlásenie ako EÚ.

 
Bude preto zaujímavé sledovať, ako dlho dokáže izraelský premiér Netanjahu odolávať medzinárodnému tlaku. Rovnako ako aj ďalší vývoj situácie v Iráne, kde sa zatiaľ úplne nedá vylúčiť, že povolebné nepokoje sa vymknú spod kontroly.

 
< Predchádzajúca