Americká žurnalistka iránsko-japonského pôvodu (s dvojitým americko-iránskym občianstvom) Roxana Saberi bola 11.mája prepustená z teheránskeho väzenia. Vo väzbe bola držaná od februára, kedy ju úrady zatkli za kúpu fľaše vína (nákup alkoholu je v Iráne nezákonný) a obvinili ju, že nemá potrebnú novinársku akreditáciu. O niekoľko dní na to boli k tomu pridané aj obvinenia zo špionáže. V apríli ju iránsky súd odsúdil na osem rokov odňatia slobody. Zaujímavé však je, že prezident Ahmadinedžád začal požadovať prešetrenie jej prípadu a vyslovil sa za právo Saberi na odvolanie. Tento krok v konečnom dôsledku vyvrcholil jej prepustením.

Je zjavné, že Ahmadinedžád chcel voči USA učiniť gesto dobrej vôle. Prečo to však urobil v tomto prípade? Je zrejmé, že svoju anti-sionistickú a anti-americkú rétoriku zmierniť len tak nemôže, keďže by to znamenalo stratu jeho „politickej tváre“ – kauza okolo Saberi mu prišla teda vhod. Otázkou tu však zostáva, že či Ahmadinedžád toto gesto učinil preto, lebo si reálne želá zmiernenie iránsko-amerického napätia alebo nechce pred voličmi v júnových voľbách vyzerať ako neflexibilný radikál – ide mu teda len o snahu stavať sa do pozície štátnika, ktorý si želá „mier“ (dôkaz prepustenia Saberi, iránsky jadrový program je podľa jeho slov tiež prirodzene mierový) avšak práve „imperialistická Amerika“ bráni skutočnému urovnaniu vzťahov.

 

V súvislosti s celým prípadom stojí za zmienku článok z „New York Times“ z 28.apríla, podľa ktorého v rámci konzervatívneho krídla iránskej politickej scény prebieha intenzívny mocenský zápas. Hlavný boj sa teda nemá odohrávať medzi konzervatívnym a reformistickým táborom. Konzervatívne krídlo je rozdelené na dve frakcie – radikálov a pragmatikov. V radoch radikálov sa nachádza mnoho bohatých a vplyvných postáv, ktoré majú mať pod kontrolou 63 prístavov, nad ktorými vláda neudržiava žiadnu moc. Cez tieto prístavy sa do krajiny pašujú obrovské množstvá lacného ázijského tovaru, čo je pochopiteľne výnosným biznisom.

 

A práve títo radikáli sú spojení s extrémistickými klerikmi typu ajatolláh Yazdi, ktorých prívrženci majú napr. silné zastúpenie aj v iránskom súdnom systéme. Práve oni mali zosnovať celú kauzu so Saberi. Motívom má byť zabrániť zblíženiu USA a Iránu. V prípade naplnenia takéhoto scenára by prirodzene došlo k zrušeniu ekonomických sankcií čo by malo negatívny dopad na vplyv, ktorý si radikáli uplatňujú voči iránskej šedej a čiernej ekonomike.

Zatiaľ to prirodzene nedáva veľmi logiku, prečo by Ahmadinedžád, ktorý patrí k radikálnemu krídlu konzervatívcov a je blízkym priateľom Yazdiho, robil takéto gestá dobrej vôle voči Washingtonu. Zmysel to má až vtedy, ak začal racionálne kalkulovať s tým, že iránska spoločnosť je už unavená zo štvavej politiky voči USA a po dlhých rokoch si želá zmenu. Tu pochopiteľne vyvstáva otázka, ktorú sme si už položili – že či ide len o predvolebnú taktickú kalkuláciu alebo dlhodobý strategický záujem. Spoľahlivo sa nedá vylúčiť ani jedna možnosť aj keď omnoho reálnejšia je tá prvá. (resp. prepustenie Saberi môže znamenať aj to, že v konzervatívnom tábore začína získavať navrch prúd pragmatikov)

Svedčí o tom aj test rakety Sajjil-2, ktorý Irán vykonal tento týždeň v meste Semman na severe krajiny. Podľa iránskych agentúr raketa zasiahla svoj cieľ, Pentagon to však potvrdiť nedokázal. Sajil-2 má dostrel okolo 1900 km. Sajjil-1 Iránci testovali už v novembri 2008 – rozdiel oproti novej verzie je však v tom, že Sajjil-2 funguje na pevné palivo. Podľa expertov balistické strely tohto typu sú mobilnejšie, dajú sa ukrývať aj v horách a dajú sa relatívne rýchlo rozobrať a znovu zložiť. To vďaka tomu, že nemusia byť natankované tesne pred štartom. Okrem toho má Sajjil-2 vylepšený navigačný systém. USA a Kanada vyjadrili nad testom znepokojenie a Izrael vyhlásil, že Sajjil-2 predstavuje nebezpečenstvo hlavne pre Európu, keďže Izrael je už dávno v dostrele iránskych rakiet staršieho typu. V prípade testu Sajjil-u má ísť o jasnú demonštráciu sily. Takmer všetci analytici ju vnímajú ako predvolebný ťah Ahmadinedžáda.

 

Na druhej strane treba brať do úvahy aj možnosť, že skúšobné odpálenie nemusí znamenať „provokatívne napínanie svalov“ voči medzinárodnému spoločenstvu. Často sa totiž zabúda na fakt, že hoci je značná časť iránskej spoločnosti unavená konfrontačnou politikou vlády takmer všetci Iránci podporujú pokračovanie v jadrovom a balistickom programe – hlavnú úlohu tu zohráva ekonomický faktor, keďže krajina investovala do týchto programov miliardové sumy a nemôže si dovoliť cúvnuť. Sú totiž na ne naviazaná desaťtisíce pracovných miest.

Takže hoci je reálnejšie, že Ahmadinedžád svoje zahranično-politické postoje meniť nemieni, nemôžeme úplne vylúčiť ani eventualitu, že si uvedomuje zmenu vnútropolitickej situácie a snaží sa jej prispôsobiť – ak by aj po svojom prípadnom volebnom víťazstve nepresadzoval ideu úplnej normalizácie americko-iránskych vzťahov, zrejme bude musieť robiť aspoň určité ústupky vo svojej doterajšej zahranično-politickej stratégii. Aj keď na druhej strane sa môžeme spýtať, čo sú to „ústupky“, keď hlavnú americkú podmienku – zastaviť jadrový program – určite nesplní.

 

Zároveň sa však mnoho odborníkov začína reálne pohrávať s myšlienkou, že USA sa nakoniec zmieria s jadrovým Iránom, keďže žiadne iné mierové riešenie nebude možné. Inými slovami, raketový test mohol byť skôr signálom pre iránsky ľud, že zbrojný program bude pokračovať vďaka čomu si tisíce ľudí udržia pracovnú pozíciu. Inou otázkou už je, ako si ho interpretoval Západ.

 

 

 

 

Koncom apríla uzavrela turecká „Petrochemical Holding Corporation - Petkim“  predbežnú zmluvu s iránskou „NPC International Limited“ o spoločnom projekte výstavby závodov na výrobu metanolu (kapacita 1,65 mil.ton ročne) a polyetylénu (300 000 ton ročne). 27. apríla došlo v Ankare k podpísaniu iránsko-tureckej dohody o zvýšení obchodnej výmeny na 20 mld.USD ročne v horizonte piatich rokov. Konečným stavom prehlbovania vzťahov má byť ustanovenie zóny voľného obchodu. V súčasnosti predstavuje turecký export do Iránu 1,87 mld. USD ročne kým iránsky export do Turecka 7,84 mld.USD. Väčšina iránskeho exportu tvorí zemný plyn. Zástupcovia oboch štátov v Ankare tiež zdôraznili potrebu nepoužívať vo vzájomnom obchodnom styku americký dolár a euro a presadzovať skôr vlastné meny. V súvislosti s tým bol témou dňa aj návrh na vytvorenie siete iránsko-tureckých bánk.

 

 

 

 

 

 

 

Počas májovej konferencie v Teheráne vyše 500 zástupcov čínskych a iránskych firiem podpísalo viacero dohôd, podľa ktorých by sa mal objem čínsko-iránskeho obchodu zvýšiť v priebehu piatich rokov na 50 mld. USD ročne. Čínske podniky by mali napr. investovať do iránskej železničnej infraštruktúry, baníckého a stavebného priemyslu. Iránsky minister zahraničných vecí Mottaki zdôraznil, že Čína je hlavným ázijským ekonomickým partnerom Iránu. Poukázal na to, že vzájomná obchodná výmena sa zvýšila zo 400 mil.USD v roku 1994 na 29 mld. USD v roku 2008. V posledných rokoch rástol objem obchodnej výmeny tempom 40% ročne.

Na verejnosť sa tiež dostali správy, že Teherán sa obrátil na Peking s prosbou o dodanie PVO systému typu HongQi-9/FD-2000, ktorý údajne kombinuje prvky ruského S-300 a amerického MIM-104 Patriot. S-300 je špičkový systém, ktorý dokáže efektívne páliť na vzdialenosť 150 km a dokáže zamerať okolo 100 cieľov súčasne. HongQi-9/FD-2000 má dostrel o niečo menší a to 125 km. Viaceré zdroje vrátane izraelských dlhodobo šíria informácie, že Rusko malo Iránu S-300 dávnejšie dodať. Moskva aj Teherán to ale popierajú. V prípade, že by Irán systém získal, rapídne by sa zvýšili jeho obranné schopnosti voči leteckému útoku na jeho jadrové zariadenia, ktorými mu dlhodobo hrozí Izrael. Čína zatiaľ správy o predaji PVO do Iránu nekomentovala.

 

 

 

 

Ropovod Basra-Abadan (stratfor.com)

Irak a Irán sa dohodli na výstavbe ropovodu, ktorý spojí irackú Basru s iránskym Abadanom. Podľa plánu má Irán importovať denne 200 000 barelov na spracovanie v rafinérii v Abadane, ktorý leží v juhozápadnej provincii Khuzestan. Iránske firmy sa taktiež majú podieľať na konštrukcii piatich rafinérií v Iraku. 4.mája sme ale priniesli správu o proteste irackej vlády voči náletom iránskeho letectva na kurdské dediny v Iraku. Cieľom náletov boli dediny Kani Sief, Pashti Jomercy a Kara Sozi, v ktorých sa mali ukrývať povstalci zo „Strany pre slobodný život v Kurdistane“ (PJAK). Tá má väzby na „Stranu kurdských pracujúcich“ (PKK), voči ktorej v severnom Iraku vedie bojové operácie turecká armáda.

Koncom apríla prebehli boje medzi kurdskými povstalcami a iránskou políciou v západnej provincii Kermanash. Boje si mali vyžiadať životy 11 policajtov. V odvete, ktorá nasledovala o niekoľko dní neskôr prišlo o život najmenej 10 povstalcov. V súvislosti PJAK je zaujímavé, že Teheráne obviňuje Washington z podpory tejto skupiny. Obama však v marci pridal PJAK na zoznam teroristických skupín, čo v praxi zakazuje všetkým americkým občanom poskytovať tejto organizácii podporu alebo ju zahŕňať do svojich podnikateľských aktivít. V novembri 2006 investigatívny novinár Seymour Hersh publikoval v magazíne The New Yorker článok, podľa ktorého má americká a izraelská vláda poskytovať podporu iránskym Kurdom v boji proti vláde v Teheráne. To je však veľmi málo pravdepodobné, keďže by to bolo kontraproduktívne voči americkým záujmom v Turecku – keďže PJAK je úzko prepojená na PKK.

V súvislosti s Kurdmi je nutné spomenúť, že iracká vláda schválila export kurdskej ropy z náleziska Tawke do tureckého terminálu v Ceyhane odkiaľ bude prepravovaná na svetové trhy. Export sa má začať 1.júna v prvotnom objeme 60 000 barelov denne. Zisky z predaja budú putovať do federálneho rozpočtu.

Zaujímavé boli tiež správy, podľa ktorých sa situácia v irackom poľnohospodárstve rapídne zhoršuje. Irackí farmári predpokladajú, že tohtoročná úroda nebude schopná pokryť potreby obyvateľstva. Podľa vlády až 40% pôdy, predovšetkým v strednom a južnom Iraku, je postihnutých nadmerným obsahom soli, čo závažným spôsobom poškodzuje poľnohospodárske aktivity. Každým rokom je takto postihnutých ďalších 25 000 hektárov. Príčinou je zavlažovanie pôdy slanou vodou, k čomu dochádzalo v posledných rokoch.  Veľká časť toho, čo bolo v 70.rokoch poľnohospodárskou pôdou sa zase zmenilo na púšť. A skutočné problémy ešte len môžu prísť – 92,5% rozlohy Iraku je ohrozených postupujúcou dezertifikáciou. Kým v uplynulých desaťročiach bol Irak po potravinovej stránke sebestačný, v súčasnosti je odkázaný predovšetkým na import z Iránu a Sýrie.

 

 

 

22.apríla došlo v Bagdade k podpisu dohody, ktorá zaväzuje Sýriu a Irak k strategickej spolupráci v oblasti energetiky, školstva a obchodu. Obe strany sa tiež zaviazali k obnoveniu ropovodu Kirkuk-Banyas, ktorý bol postavený v roku 1952 avšak americké nálety v roku 2003 ho vyradili z prevádzky. Jeho dĺžka je 800 km a kapacita 300 000 barelov denne. Sýrsky premiér Mohammad Naji Ottri prisľúbil napomôcť k zlepšeniu bezpečnostnej situácie v Iraku. Tiež sa nechal počuť, že sýrske firmy majú eminentný záujem na investíciách do rekonštrukcie vojnou zničeného Iraku.

Sýria ako blízky spojenec Iránu naštartovala zrejme novú etapu vzťahov s Tureckom – ďalšou krajinou, ktorá má k Iránu blízko a súčasne je aj kandidátskou krajinou na vstup do EÚ a členom NATO. 27.apríla uskutočnili armády Sýrie a Turecka prvé spoločné cvičenie v histórii. Tento krok bol ostro kritizovaný Izraelom. Oficiálnym cieľom cvičenia malo byť „prehĺbenie priateľstva, spolupráce a dôvery medzi pozemnými silami a zvýšenie schopnosti pohraničných jednotiek realizovať spoločný výcvik“. Ministri obrany tiež v Istanbule podpísali predbežnú dohodu o kooperácii vo vojenskom priemysle – turecké zdroje ale zdôraznili, že nepôjde hneď o spoločnú výrobu zbraní.

Turecko-sýrske cvičenie (tehrantimes.com)

Prezidenti Abdullah Gul a Bashar Assad sa 16.mája zase v Damašku zúčastnili zasadania turecko-sýrskeho podnikateľského fóra. Obaja štátnici vyslovili ochotu prehĺbiť bilaterálnu ekonomickú kooperáciu. Podľa nich sa všetky vzájomné memorandá o porozumení majú v blízkej budúcnosti premeniť na obchodné dohody. Bilaterálny obchod za rok 2008 prekročil úroveň 2 mld.USD. Spolupráca by sa mala prehĺbiť hlavne v oblasti priemyslu, poľnohospodárstva, turizmu a dopravy.

Jordánsky kráľ Abdullah II.týždeň predtým rokoval so sýrskym prezidentom Assadom, ktorému navrhol nové riešenie blízkovýchodného konfliktu. Abdullah odmieta princíp bilaterálnych rokovaním medzi Izraelom a Sýriou a namiesto neho navrhol tzv. „57-štátne riešenie“. Podľa neho by sa mal mier dosiahnuť multilaterálnymi rokovaniami za účasti USA, ktorých výsledkom by bolo uznanie Izraela zo strany všetkých moslimských štátov. Assad sa zatiaľ oficiálne nevyjadril no samotný rozhovor s Abdullahom na túto tému môže byť pozitívnym signálom (pre ilustráciu významu Jordánska uveďme, že Abdullah II.bol prvý blízkovýchodný líder, ktorého Obama prijal v Bielom dome). V uplynulých dňoch Sýria vyhlásila, že je pripravená pokračovať v nepriamych mierových rokovaniach s Izraelom. USA medzitým predĺžili ekonomické sankcie voči Sýrii, ktoré na ňu uvalili v roku 2004.

Veľmi dôležité je tu spomenúť návštevu sýrskeho náčelníka generálneho štábu Ali Habibiho v Bejrúte, počas ktorej rokoval s libanonským prezidentom Michelom Suleimanom a gen. Jeanom Kahwajiom. Cieľom rozhovorov bolo dohodnúť detaily spolupráce medzi libanonskou a sýrskou armádou. Konkrétne má ísť zatiaľ o výmenu spravodajských informácií v rámci boja proti terorizmu, potieranie cezhraničného pašovania a spoluprácu na odhalení osudov libanonských vojakov, ktorí sú nezvestní od roku 1990 od bojov medzi sýrskou armádou a libanonskými jednotkami. Obe strany tiež podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa zaviazali spolupracovať voči spoločnému nepriateľovi – Izraelu.

Ide o veľmi zaujímavú skutočnosť pred parlamentnými voľbami v Libanone, ktoré sa budú konať 7.júla. Podľa všeobecného odborného názoru pozorovateľov má Hizballáh a jeho spojenci obrovskú šancu výrazne posilniť svoje mocenské postavenie v krajine – aj v tomto kontexte možno vnímať Habibiho návštevu.  Mnohí tiež poukazujú na kritiku „Aliancie 14.marca“ zo strany lídra libanonských Drúzov, Walida Jumblatta. Ten sa veľmi negatívne vyjadril o efektívnosti sunnitských milícií v bojoch proti Hizballáhu z mája 2008. Jeho kritika bola jasne nasmerovaná na Saada Haríriho – predsedu „Aliancie 14.marca“ a syna zavraždeného premiéra Rafíka Haríriho. Analytici to interpretujú ako stratu Jumblattovej dôvery v svojich politických spojencov. Podľa nich Jumblatt kalkuluje, že je pre neho nevýhodné byť naďalej členom anti-sýrskej aliancie – a to najmä vtedy, keď USA a EÚ nadväzujú dialóg so Sýriou, Veľká Británia s Hizballáhom a niektoré európske vlády údajne aj s Hamasom.

USA sa očividne nesnažia priamo ovplyvniť výsledok nadchádzajúcich libanonských volieb – zrejme zo strachu opakovať chyby Bushovej administratívy, ktorých nechceným dôsledkom bolo posilnenie pozícií Hizballáhu. Návštevy amerických predstaviteľov v Bejrúte v posledných týždňoch boli viac-menej len gestom morálnej podpory. Stačí si len spomenúť na výrok Baracka Obamu, ktorí predniesol pred pár týždňami: „USA budú rešpektovať všetky demokraticky zvolené vlády aj keď nebudú spokojné s výsledkami volieb“. V rámci Obamovej administratívy sa čoraz viac ozývajú hlasy, že s Hizballáhom a Hamasom je nevyhnutné viesť dialóg. Zasadzuje sa za to napr. Obamov hlavný ekonomický poradca Paul Volker, Clintonovej poradca Martin Indyk (bývalý veľvyslanec v Izraeli) ale aj ďalšie významné postavy amerického politického života vrátane Jamesa Barkera ale aj bývalého britského premiéra Tonyho Blaira (súčasný špeciálny vyslanec Blízkovýchodného kvarteta).

V skratke povedané, „Aliancia 14.marca“ má ohrozenú svoju kohéznosť. Je veľmi pravdepodobné, že Jumblatt (a možno aj ďalší) sa postupne pridajú na stranu Hizballáhu, ktorý už pred parlamentnými voľbami zaznamenal jedno veľké víťazstvo -  na slobodu boli kvôli nedostatkom dôkazov prepustení štyria hlavní podozriví z vraždy Rafíka Haríriho. Menovite ide o generálov Jamil Mohammad Amin el-Sayyeda (šéf tajnej služby), Ali Salah el-Dine el-Hajja (veliteľ libanonskej polície), Raymond Fouad Azara (šéf vojenskej tajnej služby) a Mostafa Fehmi Hamdaneho (veliteľ prezidentskej stráže). Po ich prepustení sa vo väzbe nenachádzajú žiadni podozriví. Keď sa na verejnosť dostali správy o ich oslobodení, v mnohých častiach Bejrútu prepukli bujaré oslavy spojené so streľbou do vzduchu.

 

Napätie pred parlamentnými voľbami ešte zvýšil líder Hizballáhu Hassan Nasralláh, ktorý vyhlásil, že Izrael sa ho zrejme pred 7.júnom pokúsi zavraždiť. Ide o reakciu na plánované vojenské cvičenie izraelskej armády, do ktorého majú byť po dlhých rokoch zapojení aj civilisti. Okrem toho v Libanone pokračuje odhaľovanie izraelskej špionážnej siete čo sa politicky snažia využiť pro-sýrske sily.

 

 

 

23. apríla prijal izraelský prezident Šimon Peres čínskeho ministra zahraničných vecí Yang Jiechiho. Predmetom rozhovorov bola predovšetkým spolupráca v oblasti poľnohospodárstva, technológií, ekológie a energetiky. Peres a Jiechi sa vyjadrili, že veria v pokračovanie čínsko-izraelského priateľstva. Témou dialógu bol aj vývoj na Blízkom východe a Irán. Izrael vyjadril svoje znepokojenie nad iránskym jadrovým programom. Je však len minimálna pravdepodobnosť, že by sa Čína rozhodla vyvinúť na Irán väčší tlak v súvislosti s jeho údajnými snahami o získanie jadrovej zbrane.

 

Aj izraelskí experti upozorňujú na to, že Čína vníma iránsku krízu len cez optiku „globálnej šachovej partie“ voči USA. Na druhej strane toto diplomatické stretnutie možno tiež chápať ako určitý signál Pekingu voči Izraelu – má to byť aspoň istá záruka, že veci sa nevymknú úplne spod kontroly. Stačí len uviesť, že Hizballáh a Hamas sú v iránskych rukách omnoho silnejšie zbrane voči Izraelu ako jedna atómová bomba, ktorej použitie je maximálne nereálne.

Peking týmto spôsobom chcel jasne naznačiť, že je v jeho záujme stabilný Blízky východ – ak sa situácia nemá zlepšiť, minimálne sa bude usilovať o zachovanie status quo. Rozhodne nie je v čínskych záujmoch prílišné poškodenie židovského štátu. Tu je niekoľko argumentov v prospech tohto tvrdenia: Od roku 1992 keď oba štáty nadviazali oficiálne diplomatické styky rastie objem ich vzájomného obchodu tempom 40% ročne. Do roku 2010 by podľa plánov mal dosiahnuť úroveň 10 mld.USD. Čína je najväčším ázijským obchodným partnerom Izraela. Peking sa na Tel Aviv spolieha predovšetkým kvôli odbornej pomoci v poľnohospodárstve – Izraelčania dodávajú Číňanom špeciálnu techniku na odsoľovanie pôdy.

 

Ešte dôležitejšie sú ale vojenské vzťahy. Izrael je druhým najväčším dodávateľom zbrojných systémov do Číny po Ruskej federácii. Vďaka tomu Peking v posledných dvoch desaťročiach zmenil svoju anti-izraelskú politiku vo veci izraelsko-palestínskeho konfliktu. V roku 2000 dokonca USA museli na Izrael vyvinúť tlak, aby nepredal do Číny systém AWACS. Americké tajné služby podozrievajú Izrael, že Číne poskytol technológiu týkajúcu sa amerických rakiet Patriot.

 

 

 

 

Po nástupe Benjamina Netanjahua do úradu sa začalo intenzívne špekulovať o tom, že Izrael sa môže dostať do ostrého sporu s USA kvôli stratégii voči Palestínčanom. Zatiaľ sa takéto predpovede nesplnili avšak Izrael je skôr „na nože“ s EÚ. Izraelské ministerstvo zahraničných vecí pohrozilo EÚ, že pokiaľ neprestane s kritikou novej izraelskej vlády vo veci mierových rokovaní s Palestínčanmi, Brusel môže byť vylúčení z celého mierového procesu. To bude mať podľa Izraela dopad na jeho mocenský vplyv v regióne. Tieto slová predniesol zástupca oddelenia pre európske záležitosti na izraelskom ministerstve zahraničných vecí Rafi Barak. Svoj výrok adresoval predovšetkým eurokomisárke pre vonkajšie vzťahy Benite Ferrero-Waldner. Premiér Netanjahu sa totiž doposiaľ nezaviazal k dvojštátnemu riešeniu konfliktu a podľa ministra zahraničných vecí Liebermana je mierový proces mŕtvy. Bývalý izraelský veľvyslanec pri EÚ Oded Eran povedal, že vzťahy Izrael-EÚ sú momentálne na najhoršej úrovni za posledné roky.

Začiatkom mája odcestoval Lieberman na prvú zahraničnú cestu do Európy, počas ktorej navštívil Rím, Paríž, Prahu a Berlín. Žiadny prielom ale nezaznamenal. Po stretnutí s talianskym premiérom Berlusconim vydal taliansky minister zahraničných vecí Frattini stanovisko, podľa ktorého „by mal Lieberman zmierniť svoju rétoriku a snažiť sa vytvárať atmosféru spolupráce“. Všetci európski lídri, s ktorými sa stretol (až na českého premiéra Topolánka) zdôraznili nevyhnutnosť zastaviť rozširovanie židovských osád na Západnom brehu.

18.mája uskutočnil Netanjahu prvú návštevu Bieleho domu. Počas rozhovoru s Obamom Netanjahu ani raz nepoužil slovné spojenie „Palestínsky štát“. Obaja sa však zhodli na tom, že je nutné pokračovať v mierových rozhovoroch. Podľa Obamu je možné dosiahnuť historický progres v priebehu nasledujúcich mesiacov. Izraelský premiér okrem toho varoval pred možnosťou, že Západný breh sa dostane pod kontrolu Hamasu podobne ako Gaza. V súvislosti s Iránom si vyhradil právo na operačnú samostatnosť. Inými slovami vyhradil si právo na úder voči iránskym jadrovým zariadeniam.

 

Viac-menej možno skonštatovať, že počas stretnutia sa nepovedalo nič nové. Snáď až na to, že Obama prvýkrát stanovil termín pre riešenie iránskej krízy - a to do konca roka. Po novom roku pohrozil tvrdšími sankciami. Dodal ale, že tento deadline nie je úplne pevne fixovaný. Dôležitejšie však je, že izraelská vláda si zrejme zobrala k srdcu Obamov nástojčivý postoj rýchlym tempom pokračovať v mierových rozhovoroch s Palestínčanmi. 21.mája totiž izraelský minister obrany Ehud Barak vyhlásil, že ak to bude potrebné, izraelská armáda použije aj silu pri evakuácii ilegálnych židovských osád na Západnom brehu. V ten istý deň izraelskí vojaci evakuovali osadu Maoz Esther. Celkovo sa na Západnom brehu nachádza viac ako 100 nelegálnych sídelných jednotiek.

7.mája sme priniesli správu, že USA očakávajú, že Izrael pristúpi k „Zmluve o nešírení jadrových zbraní“ (NPT). Tieto slová predniesla zástupkyňa americkej ministerky zahraničných vecí Rose Gottemoeller v OSN pred plánovanou konferenciou o revízii NPT, ktorá sa má konať budúci rok. Doterajšie americké vlády si takúto požiadavku voči Izraelu nekládli. Ako ale povedal izraelský žurnalista Michael Karpin, autor knihy „The Bomb in the Basement: How Israel Went Nuclear and What That Means for the World“, aby Izrael pristúpil k NPT, musel by najprv priznať vlastnenie jadrových zbraní. Myslí si, že také niečo nie je možné. Izraelskú verejnosť tiež zarazilo, že Gottemoeller vo svojom prejave nemenovala nebezpečenstvo iránskeho jadrového programu.

 

Expert na Blízky východ Eldad Pardo z Hebrejskej univerzity si zase myslí, že Obama sa snaží vo vzťahu k Iránu navodiť atmosféru, že „pre všetkých platia rovnaké pravidlá“. Domnieva sa, že Izrael by mohol z dlhodobejšej perspektívy uznať vlastníctvo jadrových zbraní a prípadne aj pristúpiť k NPT. To môže súvisieť s naším predpokladom, že USA sa nakoniec zmiera s existenciou „jadrového Iránu“.

 

 

 

 

India zvýšila za posledný iránsky fiškálny rok import iránskej ropy o 9,5%. Do štatistík sa započítava viacero indických firiem. Najviac import zvýšila súkromná rafinérska spoločnosť Essar, ktorá v marci 2008 dohodla pravidelné dodávky na 53 000 barelov denne, avšak v období október 2008 - marec 2009 ich zvýšila na 100 000 barelov. Celkový import Indie medziročne vzrástol o 5,5%. Dodávky sa okrem Iránu zvýšili aj z Kuvajtu a Venezuely, kým čiastočne poklesol import zo Saudskej Arábie. Tá stále zostáva najväčším dodávateľom Indie s podielom 19,9%. Na druhom mieste je Irán so 16,6% a na treťom Irak s 11,2%.

Toto je jasným dôkazom, že India je na Irán z veľkej miery odkázaná. India je 6.najväčším spotrebiteľom ropy na svete a jej dopyt neustále rastie. V roku 2010 by to malo byť 2,8 mil. barelov denne kým v roku 1973 spotrebovávala len 474 tis.barelov. India nebude schopná uspokojiť dopyt z domácich zdrojov. Má síce vlastné ložiská v objeme asi 5,8 mld.barelov. Napr. offshorové pole Mumbai High má denný výstup 260 tis.barelov. Celkovo India denne vyťaží doma 819 tis.barelov, avšak rýchlo rastúce hospodárstvo (napriek globálnej finančnej kríze) predpokladá trojnásobný nárast dopytu do roku 2020. Stačí si len prečítať najnovšiu správu od „Energy Information Administration of U.S Government“ z 12.mája, v ktorej sa píše, že spotreba ropy v Indii, Číne a na Blízkom východe za rok 2009 priemerne narástla o 200 tis.barelov na deň. A to v čase keď globálny dopyt v tomto roku klesne o 1,8 mil.barelov denne. Tieto údaje sa pochopiteľne dajú premietnuť aj do čínskej politiky voči Iránu.

 

 

 

Ako možno vidieť aj najaktuálnejší vývoj potvrdzuje predpoklady Hypotézy 3. Najlepšie sa to dá ilustrovať na prehlbovaní vzťahov vo štvoruholníku Turecko-Sýria-Irak-Irán a stále rastúcom objeme čínsko-iránskeho obchodu. Pochopiteľne nesmieme byť v tomto ohľade priveľkí optimisti. Aj spomínaný štvoruholník má svoj konfliktný potenciál. Napr. jednou z príčin problémov irackého poľnohospodárstva je, že Turecko a Irán neprepúšťajú do Eufratu a Tigrisu dostatok vody. Iracko-iránske vzťahy sa zatiaľ zdajú byť na dobrej úrovni, otázne ale je čo sa stane po stiahnutí amerických jednotiek z irackých miest na konci júna. Bombové útoky na príslušníkov sunnitskej „Rady prebudenia“ naďalej pokračujú. Tento týždeň sa tiež odohral útok aj na šiítsku komunitu v Bagdade.

 

Čo je ešte horšie, na severe krajiny sa zvyšuje napätie medzi kurdským a arabským obyvateľstvom. Kurdi sú nespokojní s výsledkami regionálnych volieb, keď sa guvernérom provincie Ninive stal Arab. Tento týždeň kurdské milície zabránili vstúpiť guvernérovi do kurdského mesta Bashiqa. Američania sa obávajú, že tieto problémy by mohli vytvoriť novú živnú pôdu pre zintenzívnenie aktivít al-Kájdy, ktorá by mohla zneužiť arabsko-kurdské napätie. Nová vlna sektárskeho násilia by negatívne ovplyvnila stabilitu celého regiónu. A to najmä v kontexte postupného sťahovania sa amerických síl z krajiny do roku 2011. Destabilizácia Iraku by sa zákonite preniesla aj do kurdských regiónov v Turecku a Iráne, kde už teraz prebiehajú bojové operácie nižšej intenzity medzi povstalcami a vládnymi silami.

Predpokladaný dostrel rakiet Hizballáhu (stratfor.com)

Najdôležitejšie ale budú výsledky libanonských parlamentných a iránskych prezidentských volieb. (7.a 12.júna) Žiadne predpovede tu nemá zmysel dávať. Odborníci sa obávajú najmä víťazstva Hizballáhu v Libanone – zrejme by sme sa ale mali pripravovať na horší scenár v tom prípade, ak sa Hizballáhu nepodarí naplniť svoje očakávania. Ak sa mu bude zdať, že svoje mocenské ambície sa mu nedarí napĺňať legitímnou cestou, je tu veľká pravdepodobnosť rozhorenia nového konfliktu v Libanone, do ktorého by bol takmer určite zatiahnutý aj Izrael. V prípade volebného víťazstva Ahmadinedžáda v Iráne je to veľmi pochmúrna vyhliadka.

 

Preto bude zrejme lepšie pre zachovanie stability blízkovýchodného bezpečnostného komplexu ak sa Hizballáhu podarí získať v parlamente dostatočný počet kresiel. Avšak to len za predpokladu, že USA budú ochotné s ním následne začať dialóg. Podľa viacerých indícií by tomu tak mohlo byť. Prirodzene najdôležitejšou podmienkou ale je, aby samotné voľby prebehli regulárne bez násilných incidentov medzi dvomi znepriatelenými tábormi.

Čo dodať k samotnému Iránu? Práve dnes Ahmadinedžád vyhlásil, že v prípade svojho znovuzvolenia bude pokračovať vo svojom zahraničnopolitickom kurze. My sa však domnievame, že tomu tak s veľkou pravdepodobnosťou nebude. Nasvedčuje tomu napr. aj stretnutie Assada s Abdullahom II. Hoci sa Assad oficiálne nevyjadril k Abdullahovmu mierovému návrhu, už len samotná skutočnosť, že sa spolu stretli a diskutovali o možnosti multilaterálneho mierového riešenia blízkovýchodného konfliktu nasvedčuje, že Sýria nebude ochotná bezhranične podporovať Irán v jeho strategických excesoch.

To bude predstavovať strategické obmedzenie Teheránu, kvôli čomu bude musieť Ahmadinedžád aspoň do určitej miery zmeniť svoj postoj k Západu. Okrem toho iránsky prezident je volený maximálne na dve funkčné obdobia. Ahmadinedžád už nenastúpi v ďalších voľbách, preto bude mať o dôvod menej vykrikovať všade svoje populistické anti-sionistické heslá. Hoci sa to zdá ako nevhodná analógia, aj bývalý prezident Bush počas svojho druhého funkčného obdobia presadzoval omnoho menej radikálnu zahraničnú politiku.

Zdá sa teda, že apokalyptické vízie mnohých amerických neokonzervatívcov o vypuknutí rozsiahleho blízkovýchodného konfliktu, v ktorého centre má stáť Izrael a Irán, sa zrejme nenaplnia. Teda aspoň za súčasných podmienok. Tie sa pochopiteľne môžu časom zmeniť – a samozrejme táto oblasť sveta je z veľkej časti nevypočítateľná a bolo by chybou sa spoliehať len na zákony jednoduchého determinizmu. Celý blízkovýchodný konflikt je do veľkej miery záležitosťou psychológie – napr. izraelské pocity ohrozenia z iránskeho jadrového a balistického programu vychádzajú skôr z historických analógií (napr. Holokaust, útoky irackých Scud-ov počas Prvej vojny v Zálive atď.) než racionálnych kalkulácií. Preto sa môže stať, že konflikt začne náhle eskalovať bez zachytenia akýchkoľvek indikátorov.

Napriek tomu si ale myslíme, že katastrofickým scenárom (Hypotéza 2) by sme sa mali v najbližších mesiacoch vyhnúť. Svedčí o tom aj posledné rokovanie Izrael-Čína. Peking určite nemá v záujme, aby sa situácia v regióne vymkla spod kontroly, čo by ohrozilo životne dôležité dodávky ropy. Každopádne viac budeme vedieť až o mesiac po oznámení výsledkov libanonských a iránskych volieb.