A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes204
mod_vvisit_counterVčera239
mod_vvisit_counterTento týždeň1448
mod_vvisit_counterTento mesiac3784

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Intelligence Report: Problematika saudských šiítov v kontexte saudsko-iránskeho napätia
Napísal: Oliver ÉDER   
Piatok, 03.apríla 2009 - 23:25 hod.

24.februára 2009 vypukli v meste Awwamiya na východe Saudskej Arábie protesty šiítskej menšiny. Stovky demonštrantov vykrikovali protivládne heslá, čo je v Saudskej Arábii jav veľmi zriedkavý. Niektorí protestujúci začali dokonca hádzať kamene na miestnu policajnú stanicu, na čo polícia reagovala výstražnou streľbou do vzduchu, aby rozzúrených šiítov rozohnala. Dôvodom demonštrácií bol incident, ktorý sa odohral o týždeň skôr na cintoríne v meste Medina. Náboženská polícia tam zatkla deviatich šiítov, ktorí mali podľa jej slov vykonávať “zakázané náboženské rituály”. Skupina šiítskych veriacich sa tam totiž modlila pri hroboch šiítskych imámov, ktorí sú v tomto prevažne sunnitskom meste pochovaní.

Táto udalosť jasne poukazuje na skutočnosť, že problematika šiítskej menšiny vyvoláva v Saudskej Arábii napätie, ktoré môže za istých okolností eskalovať. Protesty totiž nesúviseli len s incidentom z Mediny ale aj s najnovšími politickými reformami kráľa Abdullaha, ktorý plánuje rozsiahle zmeny vo vláde, ozbrojených silách, súdnictve a náboženských inštitúciách. V rámci týchto reforiem Abdullah nevyčlenil žiadne významné posty pre predstaviteľov šiítov, čo rozhorčilo mnohých lídrov saudsko-šiítskej komunity.

Šiíti sú v Saudskej Arábii teda vážnym problémom, ktorý má (aspoň zatiaľ) nepriamy súvis s napätými saudsko-iránskymi vzťahmi. Irán si pár hodín po protestoch v meste Awwamiya neodpustil ostrú kritiku voči saudskej vláde za spôsob, akým zaobchádza so svojou šíiskou menšinou. 4.marca si zase saudský minister zahraničných vecí princ Saud al-Faisal zobral na mušku Irán a vyzval všetky arabské štáty, aby sa zjednotili proti iránskym hegemonistickým snahám v regióne.

Aby sme pochopili tieto posledné udalosti komplexne, je na tomto mieste potrebné načrtnúť všetky neuralgické body iránsko-saudských vzťahov. Na úvod však čitateľa stručne oboznámime s pozadím života šiítov v Saudskej Arábii.

 

Postavenie šiítskej menšiny v Saudskej Arábii

Historický vývoj

Saudskí šiíti tvoria niečo medzi 10%-15% celkovej populácie kráľovstva. Koncentrovaní sú najmä vo Východnej provincii (konkrétne v oázach Qatif a al-Hasa), v ktorej sa nachádzajú najväčšie ropné polia. Menšie šiítske komunity tiež žijú v posvätných mestách Mekka a Medina na západe krajiny.
Hoci sa centrum šiítskeho sveta v súčasnosti nachádza v Iráne a Iraku, východná časť Arabského polostrova bola po spirituálnej stránke pre vývoj šiítskeho islamu veľmi dôležitá. Avšak od 14.stor. boli šiíti v tejto oblasti pod viac-menej permanentnou nadvládou sunnitských panovníkov. To však nebránilo tomu, aby tamojší šiíti verejne praktikovali svoju vieru vo vlastných náboženských inštitúciách. Pevné väzby boli udržiavané aj na šiítske komunity v zahraničí – mnoho mladých klerikov napr. odchádzalo študovať do spirituálnych centier v Iraku.

Veci sa zmenili až počiatkom 20.stor. V roku 1913 dobyl al-Saud (zakladateľ Saudskej Arábie) od Osmanskej ríše územie súčasnej Východnej provincie. V tomto období sa začali pre šíitov vážne problémy, keďže moc al-Sauda sa opierala o bojovníkov arabských kočovných kmenov (tzv. ikhwan), ktorí boli sunniti a ich cieľom bolo očistiť islam od všetkých negatívnych trendov.

Životným cieľom týchto bojovníkov ikhwan bol džihád – boj proti neveriacim, za ktorých boli považovaní aj šiíti. V dôsledku toho bola značná časť saudsko-šiítskej menšiny povraždená (aj keď presné údaje neexistujú). Situácia sa upokojila v roku 1926 - ikhwan sa začal al-Saudovi vymykať spod kontroly a preto sa rozhodol proti nemu tvrdo zakročiť. Napriek tvrdému postupu voči bojovným kmeňom zostala šiítska otázka v zornom uhle saudskej dynastie. Namiesto cieleného násilia sa šiíti stali terčom systematickej snahy o politickú a ekonomickú marginalizáciu.

Keď v roku 1932 vznikla oficiálne Saudská Arábia, vláda začala podporovať migráciu saudských sunnitov do Východnej provincie. Nasledujúce demografické zmeny mali negatívny dopad na život šiítskych komunít. Noví sunnitskí imigranti začali zo svojich podnikateľských aktivít vylučovať šiítskych obchodníkov. Šiítski roľníci mohli len sotva konkurovať svojim sunnitským náprotivkom, ktorí dostávali od štátu rozsiahlu podporu. Veľká časť šiítov sa preto zamestnala v novozaloženej ropnej spoločnosti Aramco (Arabian American Oil Company), v ktorej sa ale nedostala na žiadne vyššie pozície.

Medzitým vláda začala proti šiítom viesť aj náboženskú kampaň. Išlo o zrušenie náboženských centier, vládne obmedzenia na výstavbu mešít, zákaz šírenia religióznych textov a tradičného spôsobu zvolávania veriacich na modlitby a tiež zatýkanie tých, ktorí verejne oslavovali šiítske sviatky. Väčšina náboženských vodcov šiítskej komunity sa rozhodla podvoliť a žiadnym spôsobom nevyvolávať konfrontáciu s vládnou mocou – náboženstvo bolo praktikované len v súkromí a „undergroundovo“.

Situácia sa ale zmenila v 70.rokoch v atmosfére rastúcej popularity budúceho lídra Iránu – ajatolláha Choméjniho. Jeho výzvy na väčšie postavenie šíitov v politických záležitostiach inšpirovali skupinu saudsko-šiítskych klerikov, ktorí študovali v irackom meste Nadžaf. Ani v Iraku však nenašli svoj pokoj, keďže iracké bezpečnostné zložky ich začali upodozrievať zo špionáže pre Saudskú Arábiou (čo bolo pochopiteľne nezmyslom). Z Iraku sa preto v roku 1973 presunuli do Iránu a odtiaľ do Kuvajtu, kde vybudovali centrum politického šiítizmu.

Títo klerici začali požadovať väčšie politické práva pre príslušníkov svojej menšiny v Saudskej Arábii, pričom sa paradoxne inšpirovali aj ideami egyptského sunnitského „Moslimského bratstva“ (väzbám medzi Iránom, šiítmi a egyptským „Moslimským bratstvom“ sa budeme na stránke nášho projektu venovať v budúcnosti). Vodcom spomínanej kuvajtskej skupiny sa postupne stal klerik menom Hassan al-Saffar, ktorému sa do začiatku 80.rokov Saudskej Arábii podarilo založiť tajnú šiítsku politickú sieť disidentov, ktorá dostala názov „Šiítske reformné hnutie“.

Al-Saffarovi začal do kariet hrať aj politický vývoj v Iráne, kde sa situácia čoraz viac vyostrovala. Keď bol v roku 1979 nastolený v Iráne nový režim, jeho vodca ajatolláh Chomejní začal viesť agresívnu mediálnu kampaň voči Saudskej Arábii. Tá zosobňovala dva ostré protiklady voči Chomejního teokracii – monarchistickú vládu a radikálny sunnitský islam. V novembri 1979 to viedlo k tomu, že tisíce šiítov pod vplyvom Choméjniho kampane v saudskom meste Safwa odmietli rešpektovať vládne zákazy a verejne oslávili sviatok Ašura (spomienka na smrť Husajna ibn Aliho v bitke pri Karbale v roku 680 proti armáde umajjského kalifátu – Husajn bol syn prvého šiítskeho imáma Alího, ktorý bol zaťom a bratrancom proroka Mohammeda). Neuposlúchnutie vládneho zákazu viedlo k rozsiahlym zrážkam s políciou, pri ktorých zahynulo viac ako 20 šiítov. Vláda začala s rozsiahlymi raziami a stovky šiítov boli nútené odísť do exilu vrátane al-Saffara, ktorý sa usadil v Damašku. Keď sa však v roku 1988 skončila iracko-iránska vojna, vplyv politického šiítizmu v regióne aj v Saudskej Arábii začal upadať.

V roku 1993 došlo k istému uvoľneniu napätia. Saudský kráľ Fahd sa stretol so saudskými stúpencami al-Saffara a mnohým šiítskym disidentom bol povolený návrat z exilu. Vláda nariadila znížiť diskriminačnú politiku vo všetkých oblastiach verejného života a bolo povolené verejné slávenie sviatku Ašura. Poprední predstavitelia šiítskej menšiny však s odstupom času vyhlásili, že kráľove ústretové gestá sa do praxe premietli len minimálne. Napätie sa opäť zvýšilo v roku 1996, keď neznámi páchatelia spáchali bombový atentát na ubytovňu amerických vojakov v meste al-Khobar, pri ktorom zahynulo 19 ľudí a 350 bolo zranených. Zo zodpovednosti za útok je dodnes obviňovaná organizácia s názvom „Saudský Hizballáh“, ktorý dostáva podporu od Iránu a jeho členmi sú príslušníci saudsko-šiítskej menšiny (aj keď existujú teórie, že za útokom stojí al-Kájda).

 

Súčasná situácia

 

Súčasné postavenie saudských šiítov naďalej zostáva nelichotivé aj keď situácia zatiaľ nie je obzvlášť dramatická. Na jar 2005 sa v Saudskej Arábii konali prvé voľby po 40 rokoch. Boli to komunálne voľby, v ktorých sa volili zástupcovia do mestských zastupiteľstiev. Mali však svoje demokratické limity:

a) aktívne aj pasívne volebné právo bolo odopreté ženám

b) kandidáti mohli bojovať len o polovicu z celkového počtu komunálnych kresiel, keďže druhú polovicu členov mestských zastupiteľstiev vymenoval kráľ

c) kandidovať mohli len nezávislí kandidáti, hromadné kandidátky (na štýl politických strán, ktoré sú v Saudskej Arábii zakázané) neboli povolené

Napriek značným nedostatkom boli voľby významným krokom vpred v rámci politického vývoja kráľovstva. Najväčší význam mali práve pre šiítsku menšinu. Jej zástupcovia obsadili v zastupiteľstvách oáz Qatif a al-Hasa 11 z 12 kresiel, pričom títo muži pochádzajú z radov „Šiítskeho islamského reformného hnutia“. Na tomto mieste je preto vhodné, aby sme stručne rozobrali hlavné politické zoskupenia saudských šiítov.

„Šiítske islamské reformné hnutie“ – Ide o al-Saffarove hnutie, ktoré založil počas 70.rokov v exile. V súčasnosti je to voľná sieť ľudí s podobnými politickými názormi, ktorým chýba centralizované riadenie. Napriek tomu, že jeho členovia zaznamenali vo voľbách 2005 zdrvujúce víťazstvo, je ťažké presne určiť, akej širokej podpore sa medzi šiítmi teší. V súčasnosti sa už nevyznačuje politickým radikalizmom zo 70. rokov ale skôr sa snaží ašpirovať na úlohu sprostredkovateľa medzi vládou a šiítskou komunitou. Táto zmena kurzu bola zapríčinená koncom iracko-iránskej vojny a povolením návratu mnohých exilantov po roku 1993. Väčšina jeho aktivít sa sútreďuje na edukačnú a charitatívnu prácu a tiež zabezpečuje údržbu šiítskych mešít.

„Saudský Hizballáh“/“Nasledovatelia línie Imáma“ – Je to druhá najväčšia politická šiítska organizácia. Založená bola v roku 1987 niekoľkými prominentnými klerikmi z Východnej provincie. Od „Šiítskeho islamského reformného hnutia“ sa odlišuje tým, že sa skepticky až negatívne stavia voči možnému dialógu s vládou. Organizácia sa stala terčom represií po bombovom útoku v al-Khobare v roku 1996. Doposiaľ sa však jednoznačne nepreukázalo, že za útokom stál práve „Saudský Hizballáh“ a pokiaľ áno, nie je isté, že útok bol vykonaný s požehnaním popredných duchovných vodcov. V porovnaní so „Šiítskym islamským reformným hnutím“ má však omnoho menší vplyv.

Tradicionalisti – Nie je to žiadne formalizované zoskupenie ale iba voľná sieť nezávislých duchovných, ktorí odmietajú dialóg s vládou a zasadzujú sa za izoláciu šiítskej komunity od politických záležitostí.

Šiítski liberáli – Majú zanedbateľný vplyv. Ide im o zapojenie sa šiítov do národnej politiky pričom zdôrazňujú potrebu náboženskej reformy.

Napriek tomu, že šiíti získali pred štyrmi rokmi akú-takú možnosť politickej reprezentácie, diskriminácia zo strany sunnitskej väčšiny naďalej pokračuje. V histórii Saudskej Arábii nebol doposiaľ vládnym ministrom žiadny šiít (rovnako tomu je aj po posledných reformách z roku 2009). Keď v roku 2005 kráľ Fahd rozšíril „Majlis al-Shura“ (poradný kráľovský orgán, ktorého členov menuje panovník) zo 120 na 150 členov, počet šiítov v jeho radoch sa zvýšil z dovtedajších dvoch na štyroch.

Okrem politických úradov čelia šiíti diskriminácii najmä v školstve. Šiítski študenti sa tradične sťažujú na predsudky a otvorene nepriateľské správanie zo strany svojich sunnitských učiteľov. Na saudských základných a stredných školách (vrátane tých, ktoré navštevujú šiítske deti) sa v učebniciach dejepisu píše, že šiíti sú kuffar (neveriaci) a mušrikuun (polyteisti). Šiítskym učiteľom zase zo strany wahhabistických úradov hrozia prísne tresty v prípade propagácie ich vetvy islamu.

Okrem školstva a administratívnej sféry vláda pristupuje k diskriminácii aj v silových zložkách. Pre šiítov je ťažké dostať sa do armády a polície – ak sa tak stane, tak neexistuje prakticky žiadna šanca, že by mohli byť povýšení. Najhoršie ale je, že sa šiítom dostáva neférového zaobchádzania aj v súkromnej sfére – výsledkom toho je zlá sociálna situácia vo Východnej provincii.

Aby však čitateľ videl situáciu objektívne, treba povedať, že hlavnú príčinu neutešenej situácie saudských šiítov treba hľadať v radoch saudských wahhábistov a nie kráľovskej rodiny. Kráľ Fahd aj Abdullah totiž učinili voči šiítom viacero ústupkov, avšak nadmerne ústretové kroky si nemôžu pod tlakom wahhábistických klerikov dovoliť. Práve wahhábizmus totiž zaisťuje legimitu kráľovstva, ktoré bolo vytvorené ako výsledok spojenectva medzi Ibn al-Saudom a bojovnými arabskými kmeňmi, ktoré chceli očisťovať islam.

Už zakladateľ wahhábizmu, Muhammad ibn Abd al-Wahhab považoval šiítov za kacírov a tento názor je v Saudskej Arábii typický aj v 21.stor. Podľa wahhábistov sa šiíti dopustili smrteľného hriechu, keď odmietli uznať legitimitu druhého a tretieho kalifa po smrti proroka Mohammeda. Viacero wahhábistických klerikov označilo šiítov v uplynulých rokoch za úhlavného nepriateľa, ktorého je nutné zničiť. V roku 2002 vydala vplyvná wahhábistická „Medzinárodná islamská charitatívna organizácia“ sídliaci v Rijáde knihu, v ktorej sa píše že šiítov je „potrebné nenávidieť a je náboženskou povinnosťou každého moslima zničiť šiítske zlo“.

Napätie sa ešte vystupňovalo po roku 2003, kedy v Iraku prepukli násilnosti medzi irackými sunnitmi a šiítmi, ktorí dostávajú podporu z Iránu. V Saudskej Arábii začali wahhábisti rozsiahlu mediálnu kampaň, v ktorej obviňovali USA a Irán zo spoločného sprisahania voči sunnitom. Saudské bezpečnostné sily však zatiaľ zabránili rozsiahlejším násilnostiam medzi sunnitmi a šiítmi. K istým incidentom od roku 2003 došlo v Qatife, Tarute a Annak, kde bola vypálená šiítska mešita a komunitné centrá a tiež zničený šiítsky cintorín. Vláda zatiaľ situáciu kontroluje.

 

Iránsko-saudské vzťahy

Možnosti eskalácie napätia v šiítskych oblastiach Saudskej Arábie je potrebné analyzovať v kontexte saudsko-iránskych vzťahov. Irán a Saudská Arábia sa usilujú o zaistenie vedúcej mocenskej role v regióne a získanie pozície lídra celého islamského sveta.  Obe krajiny teda rozdeľuje silný antagonizmus. Ten najzákladnejší však spočíva v samotnej podstate oboch režimov, ale to sme tu už rozoberali (šiítska teokracia vs sunnitská monarchia). Vzájomné napätie je ešte zvýšené tým, že Irán chce posiľňovať svoje mocenské postavenie na úkor regionálneho vplyvu USA, čo je v ostrom kontraste s princípmi stratégie Saudskej Arábie, pre ktorú sú USA kľúčovým spojencom. Súčasný stav vecí ale nie je len záležitosťou posledných rokov.

Nepriateľská nálada medzi iránskou teokraciou a saudským kráľovstvom panovalo už od roku 1979. Saudi totiž poskytovali podporu Saddámovi Husajnovi počas iracko-iránskej vojny. V roku 1988 došlo až k zmrazeniu diplomatických vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou na dobu troch rokov. Dôvodom bol incident medzi iránskymi pútnikmi a saudskými bezpečnostnými silami v Mekke, z ktorého vypukli nekontrolované násilnosti. Tie si vyžiadali vyše 400 obetí.

V praxi sa súčasná saudsko-iránska rivalita premieta do obáv Saudskej Arábie z pokračujúceho iránskeho jadrového programu a tiež asymetrickej hrozby, ktorú iránske námorné sily predstavujú pre strategickú Hormúzsku úžinu. Tu je dôležité uviesť, že záujmy Teheránu a Rijádu sa rozchádzajú aj v otázkach energetickej politiky – pre Saudskú Arábiu s gigantickými ropnými zásobami a relatívne malou populáciou je výhodnejšie, ak je geopolitická situácia stabilná rovnako ako aj svetové ceny ropy. Irán však so svojou rýchlo rastúcou populáciou a menšími zásobami ropy profituje z vysokých svetových cien „čierneho zlata“ – tak ako tomu bolo počas roka 2008, kedy sa cena za barel vyšplhala do astronomických výšok. Pre nestabilnú iránsku ekonomiku, ktorá trpí obrovským demografickým hrbom to predstavovalo závratný zisk.

V neposlednom rade však saudsko-iránska rivalita znamená angažovanie sa v troch blízkovýchodných konfliktoch – v Palestíne, Libanone a Iraku. V Palestíne Irán podporuje radikálny Hamas kým Saudská Arábia stojí za palestínskou vládou, ktorú vedie umiernený Fatah. V Libanone zase Teherán pomáha šiítskemu Hizballáhu kým Rijád anti-sýrskej aliancii „14.marca“. Palestína a Libanon ovplyvňujú mocenské záujmy Saudskej Arábie len nepriamo a zo strany Saudov ide primárne o snahu zadržiavať iránsky vplyv v regióne – Chameneího režim si totiž chce podporou Hizballáhu a Hamasu voči Izraelu získať sympatie arabského a moslimského sveta (okrem iného však aj odpútavať pozornosť od svojho jadrového programu).

Úplne inak je to ale v prípade Iraku, ktorého stabilita úzko súvisí s bezpečnostnými záujmami Saudskej Arábie. Podľa renomovaného amerického think-tanku RAND Corporation, Saudská Arábia a Irán vnímajú Irak ako „hru s nulovým súčtom“. Saudi už v roku 2006 vyhlásili, že v prípade predčasného odchodu amerických síl z Iraku nasadia v krajine svoje vlastné vojenské jednotky (okrem toho 7.decembra 2006 38 saudských duchovných vyzvalo všetkých sunnitov sveta, aby sa postavili na ochranu svojich „sunnitských bratov“ v Iraku). Ako pripomína profesor politických vied z Univerzity vo Vermonte Gregory Gause, postoj Saudskej Arábie voči irackému konfliktu bol od začiatku veľmi pasívny.

Rijád si nemohol dovoliť priamo podporovať irackých sunnitov v bojoch proti šiítskym milíciám ak vážne nechcel naštrbiť dobré vzťahy s Washingtonom. Pasivita však na druhej strane znamenala aj to, že saudská vláda nezasahovala dostatočne voči saudským militantom, ktorí dobrovoľne odchádzali do Iraku bojovať voči americkej armáde a šiítom (podľa údajov Los Angeles Times z júla 2007 malo byť 45% zahraničných bojovníkov v Iraku saudského pôvodu). Čo sa týka aktuálneho vývoja saudsko-iránskych vzťahov ohľadom irackého konfliktu, tak RAND ich charakterizuje ako „kontrolovanú rivalitu, s nízkou mierou dialógu, ktorého cieľom je, aby sa sektárske násilie v Iraku nevymklo spod kontroly“. Nekontrolovaná eskalácia by v súčasnosti neprospela ani jednej strane. Avšak stále platí, že ani jedna zo strán si z dlhodobého hľadiska neželá, aby v Iraku dominovali šiíti resp. sunniti.

Vráťme sa však ešte k iránskemu jadrovému programu. Toho sa Saudská Arábia obáva zo všetkého najviac. Ešte väčšie obavy však majú ostatné štáty Perzského zálivu, ktoré sa obávajú saudskej reakcie na získanie jadrovej zbrane zo strany Iránu. Najpravdepodobnejšie je, že Saudi sa budú snažiť získať o získanie vlastnej jadrovej zbrane. Paradoxne však Saudská Arábia prispieva k hľadaniu mierového riešenia iránskej jadrovej krízy.Saudi si totiž veľmi dobre uvedomujú, že v prípade amerického útoku na Irán by boli jedným z prvých terčov, keďže na ich pôde sa nachádzajú americké základne. Z tohto dôvodu sa Saudská Arábia snaží udržiavať dialóg s Iránom a to napriek všetkým spomínaným antagonizmom.

Preto sa v marci 2007 v Rijáde stretol iránsky prezident Ahmadinedžád so saudským kráľom Abdullahom. Na stretnutie by sa hodila charakteristika, ktorú RAND použil na iránsko-saudské vzťahy ohľadom Iraku – „nízka miera dialógu s cieľom zabrániť nekontrolovanej eskalácii“. Ahmadinedžád diskutoval s Abdullahom o neuralgických bodoch vzájomných vzťahov a regionálnom pnutí medzi šiítmi a sunnitmi. Pri rozhovore sa pochopiteľne usmievali pre fotografov a následne pre svetové agentúry hovorili o potrebe jednoty moslimského sveta – prakticky sa však medzi Iránom a Saudskou Arábiou nič nezmenilo.

 

Záver

Súčasná situácia v šiítskych oblastiach Saudskej Arábie je napriek pokračujúcej marginalizácii jej obyvateľstva zatiaľ stabilná. Februárové demonštrácie ale môžu naznačovať, že tomu tak z dlhodobého hľadiska nemusí byť. Potenciálnu eskaláciu môžu ovplyvniť tieto faktory:

1) Dospievanie mladej generácie saudských šiítov – Tá vyrastá v podmienkach často až psychického útlaku, ktorému je vystavená v saudských školách. Zlá sociálna situácia vo Východnej provincii spolu s profesionálnou diskrimináciou vo všetkých oblastiach môže prispieť k jej radikalizácii. Okrem toho sa značná časť mladej generácie môže inšpirovať regionálnym vzostupom šiítov – prípadný úspech Iránu pri získaní jadrovej bomby spolu s pokračujúcimi mocenskými „úspechmi“ Hizballáhu (veľký zisk v libanonských parlamentných voľbách 2009 alebo opakovanie konfliktu s Izraelom na štýl leta 2006) a zaistením šiítskej hegemónie v Iraku môžu mať zásadný psychologický dopad na šiítske masy v celom regióne.  

2) Návrat saudských militantov z Iraku – Ako už bolo spomenuté, saudskí militanti tvoria/tvorili veľkú časť zahraničných bojovníkov v Iraku. Mnohí z nich údajne odišli do Iraku nielen preto, aby oslobodili krajinu spod americkej okupácie ale aj preto, aby „zabíjali šiítov“. V prípade, že sa títo fanatici začnú masovo vracať domov, je relatívne veľká šanca, že budú predstavovať bezpečnostné riziko pre stabilitu monarchie – mnohí z nich sú totiž prepojení na al-Kájdu, čo po bombových útokoch z roku 2003 v Rijáde nie je dobrá správa. Súčasne sa tento scenár môže premietnuť aj do zvýšenia sektárskeho napätia.

3) Prechod moci na ďalšieho panovníka po smrti kráľa Abdullaha – Súčasný panovník má už 85 rokov a jeho nástupca, korunný princ Sultan má 83 rokov pričom sa momentálne lieči na rakovinu. Je teda len malá šanca, že sa stane kráľom po Abdullahovej smrti. Otázka nástupcu teda zostáva prakticky otvorenou. Tento týždeň bol za vicepremiéra (kráľ je v krajine číslo 1 pričom vykonáva aj funkciu premiéra, za ním nasleduje korunný princ ako číslo 2, ktorého nástupcom je ako číslo 3 vicepremiér) vymenovaný súčasný minister vnútra princ Nayef, ktorý je kontroverznou postavou. Netají sa napr. názorom, že za 11.septembrom má stáť izraelská tajná služba Mossad a všetci americkí občania prichádzajúci do kráľovstva by podľa neho mali odovzdávať odtlačky prstov. Vo vzťahu k Iránu to môže byť dobrá správa ale aj nemusí – Nayef sa môže ako budúci kráľ správať nevypočítateľne. Každopádne sa panovníkom nakoniec asi nestane, keďže podľa niektorých zdrojov má leukémiu. Budúci kráľ je teda s najväčšou pravdepodobnosťou stále neznámou – a nemusí byť vylúčené, že sa ním stane niekto, kto nebude schopný na rozdiel od Abdullaha a jeho predchodcov držať wahhábistov primerane pod kontrolou.

4) Vyostrovanie saudsko-iránskeho napätia – Eskalácia napätia v Libanone, Palestíne a Iraku spolu s jadrovým vyzbrojením Iránu, zvýši celkové saudsko-iránske pnutie. To môže viesť k tomu, že obe strany zintenzívnia svoju vzájomnú „proxy war“ nielen v spomínaných troch konfliktoch ale Irán môže teoreticky využiť proti Saudskej Arábii aj jej šiítsku menšinu. To je však možné len v korelácii s bodom č.1. Väčšina odborníkov sa zhoduje, že v súčasnosti nemá Teherán na saudských šiítov nadmerný vplyv. To by sa ale mohlo za spomínaných okolností zmeniť. Netreba tiež zabúdať na to, že sa doposiaľ všeobecne predpokladá, že za útokom v al-Khobare stojí „Saudský Hizballáh“ – a to pravdepodobne s iránskou podporou. Podobné útoky by sa mohli v budúcnosti zopakovať.

V súčasnosti je nemožné určiť ako sa situácia ohľadom saudských šiítov do budúcnosti vyvinie. Pre stabilitu regiónu predstavuje tento problém riziko len v súvislosti s rastúcim antagonizmom medzi Teheránom a Rijádom. V prípade, že by sa vo Východnej provincii rozpútalo rozsiahle povstanie, je málo pravdepodobné, že za súčasnej konfigurácie síl by sa Teherán v celej veci angažoval. Pravdepodobnosť ale narastá s pokračujujúcim iránskym jadrovým programom, ktorý zvyšuje napätie v oblasti. Každopádne však saudskí šiíti určite nikdy nepovstanú, pokiaľ sa ich sociálne, ekonomicke a náboženske postavenie v Saudskej Arábii zlepší. Všetko teda primárne záleží od schopnosti súčasného a budúceho panovníka lavírovať medzi wahhábistickým tlakom a realnými mocenskými záujmami monarchie.   

Zdroje
Monitoring A.R.E.S analysis http://www.projectares.sk
http://www.crisisgroup.org
www.rand.org
http://www.ccc.nps.navy.mil/
http://www.saudi-us-relations.org/
http://www.nytimes.com
http://www.nytimes.com
http://www.washingtoninstitute.org
http://www.pinr.com/

 
< Predchádzajúca