ÚVOD

Budúcnosť spojenectva medzi Teheránom a Damaskom je jedným z kľúčových aspektov pre vývoj našich konkurenčných hypotéz v rámci sekcie „A.R.E.S analysis“ (objekt IRÁN). (http://www.projectares.sk) V prípade ukončenia existencie sýrsko-iránskej „anti-západnej aliancie“ by mohlo dôjsť k výraznému pokroku v rámci izraelsko-palestínskeho konfliktu ako aj politického procesu v Libanone. V dôsledku toho by sa regionálny vplyv Iránu pravdepodobne výrazne znížil.

Zahraničná politika Sýrie sa v poslednom období vyznačuje náznakmi zbližovania so Západom. Išlo najmä o zintenzívnenie kontaktov s EÚ. V decembri prebehli rokovania medzi Damaskom a Bruselom o novej partnerskej zmluve, ktorá predpokladá vytvorenie zóny voľného obchodu do roku 2012. Zmluva by podľa plánu mala byť podpísaná v prvej polovici roka 2009. Začiatkom januára zase francúzsky prezident Sarkozy rokoval v Damasku so sýrskym prezidentom Assadom. Ústrednou témou bola konštruktívna rola Sýrie v konflikte medzi Izraelom a Palestínčanmi.  O tri týždne neskôr sa udiala historická udalosť – do Damasku pricestoval prvý iracký veľvyslanec po 27 rokoch napätých vzťahov. V roku 1982 totiž Irak prerušil vzťahy so Sýriou, ktorá počas iracko-iránskej vojny podporovala Teherán. Záver januára sa niesol v duchu návštevy delegácie amerických kongresmanov v sýrskom hlavnom meste. Americkí zástupcovia pri tejto príležitosti vyzdvihli význam Sýrie pre celý región Blízkeho východu. Assad sa nechal počuť, že je pripravený začať priame a bezpodmienečné rokovania s Obamovou administratívou.

Sýrsko-iránske vzťahy

Politické aspekty

Sýrsko-iránske spojenectvo je na prvý pohľad jedným z najzvláštnejších politických javov na Blízkom východe. Sýria sa dlhodobo snažila ašpirovať na pozíciu lídra arabských sekulárnych  nacionalistov, kým z Iránu sa v roku 1979 stala tvrdá teokracia túžiaca vyvážať svoju islamskú revolúciu do celého regiónu. Sýrsky prezident Hafíz Assad v 70.a 80.rokoch nekompromisne zakročil voči domácej islamistickej opozícii, výsledkom čoho boli tisíce mŕtvych. Irán si zase znepriatelil susedné arabské krajiny, ktorých obyvateľstvo vyznáva sunnitskú odnož islamu. Irán je totiž šiítskou krajinou pričom Iránci sú národ perzského pôvodu.

Oblasti so šiítskou väčšinou (oilcrash.com)

ajatolláh Chomejní

Sýria mala v Libanone tiež svoje záujmy, keďže túto krajinu považuje za súčasť tzv. Veľkej Sýrie. Podľa viacerých sýrskych predstaviteľov bol Libanon Sýrii nespravodlivo odňatý francúzskou mandátnou vládou. Okrem toho sa Sýria snažila prostredníctvom intervenovania v Libanone oslabiť svojho úhlavného nepriateľa – Izrael – ktorý Sýriu počas Šesťdňovej vojny pripravil o strategicky dôležité Golanské výšiny. Ďalším dôvodom prečo sa Sýria zapojila do občianskej vojny v Libanone (1975-1990) bola snaha podporiť libanonskú menšinu allawitov, ktorí sú odnožou šiítskej vetvy islamu. Sýria je totiž napriek svojmu prevažne sunnitskému obyvateľstvu ovládaná allawitskou menšinou, z ktorej pochádza aj prezident Assad. Libanonskí sunniti boli počas vojny podporovaní okrem iných aj sunnitským irackým režimom, preto bolo prirodzené, že Sýria a Irán našli v otázke Libanonu spoločnú reč.

Saddám Husajn počas iracko-iránskej vojny (graphics.boston.com)

religiózna mapa Libanonu (http://gc2000.rutgers.edu)

Podobným spôsobom zase Irán vníma palestínsky Hamas. Málokto môže veriť, že iránskej mocenskej špičke úprimne záleží na osude sunnitských palestínskych Arabov v ich konflikte s Izraelom.  Pokračujúca nestabilita na palestínskych územiach hrá Teheránu do karát. Izrael totiž v konflikte s Palestínčanmi viaže veľkú časť svojich síl čo do značnej miery spôsobuje, že sa židovský štát až natoľko nevenuje riešeniu iránskej jadrovej krízy. Jednoducho povedané, vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu momentálne nie je v iránskom záujme. Čím viac Palestínčanov zahynie pri izraelských vojenských operáciách, tým viac môže Irán do sveta vykrikovať heslá o „zločineckej povahe sionistického (izraelského) štátu“. Tým nadobúdajú iránske snahy o regionálnu hegemóniu (prípadne aj o jadrovú zbraň) v očiach moslimského sveta aspoň čiastočnú legitimitu, keďže má ísť o obranu voči „americko-sionistickému sprisahaniu“ proti islamskej civilizácii. V praxi to tiež znamená, že Irán si rozhodne neželá, aby Hamas svoj boj aspoň teoreticky vyhral (aj keď je prirodzene otázne, či je to vôbec možné). Mierové vytvorenie palestínskeho štátu by iránski mullahovia určite neuvítali, keďže by to mohlo znamenať posilnenie sunnitských tendencií.

Vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu je však (ale len za určitých podmienok) v jednoznačnom záujme Sýrie. Najzákladnejším dôvodom je vyše 430 000 palestínskych utečencov, ktorí sa nachádzajú na sýrskom území a vytvárajú obrovskú záťaž na miestnu ekonomiku. Sýria tiež túži po navrátení okupovaných Golanských výšin. Problémom je, že väčšina izraelských politikov odmieta spájať mierové riešenie konfliktu s otázkou Golanských výšin a návratom palestínskych utečencov. Každopádne však Sýria na rozdiel od Iránu z izraelsko-palestínskeho konfliktu neprofituje.

Okrem Hizballáhu a problému Palestíny sa záujmy Sýrie a Iránu čiastočne rozchádzajú aj pri otázke post-saddámovského Iraku. Po spojeneckej invázii v roku 2003 mal iránsky a sýrsky režim v úmysle viazať v Iraku americké sily. Bolo to úplne prirodzené, keďže Bushova administratíva jasne naznačovala, že po Saddámovom zvrhnutí čaká podobný osud aj ich. Irán preto začal poskytovať podporu radikálnym šiítskym milíciám a Sýria tolerovala prieniky militantných skupín napojených na al-Kájdu cez sýrsko-iracké hranice (či Damask poskytoval týmto skupinám aj priamu podporu je otázne). Tu sa však spoločné záujmy skončili. Teherán totiž do irackej občianskej vojny vstúpil s rovnakým zámerom, ako to urobil pred dvomi dekádami v Libanone. Irán verí, že sa mu podarí podporou šiítov vytvoriť z Iraku teokraciu, čoho sa Assad a jeho klika určite desí. V kontexte posledného vývoja však Teherán svoje plány zrejme zrevidoval a jeho cieľom je dosiahnuť minimálne to, aby si v Iraku (na rozdiel od Saddámových čias) udržali mocenskú prevahu stúpenci šiítskeho islamu.  

Ako sme teda načrtli, sýrsko-iránske spojenectvo má aj v politickej rovine svoje slabé miesta. Jednoznačne teda môžeme skonštatovať, že medzi Damaskom a Teheránom ide o „manželstvo z rozumu“. Ďalšie slabiny možno odhaliť v ekonomickej rovine.

Ekonomické aspekty

Napriek neustávajúcim mediálnym vyhláseniam o prehlbovaní sýrsko-iránskej ekonomickej spolupráce, zostáva s veľkou pravdepodobnosťou skutočná miera tejto kooperácie obmedzená. Na úvod tu treba poznamenať, že oba štáty zápasia s veľkými hospodárskymi ťažkosťami. Irán napr. za rok 2007 zarobil na exporte ropy 70 mld.USD, z ktorých však až 45 mld.išlo na rôzne energetické dotácie pre obyvateľstvo. Okrem toho je Irán nútený ročne importovať rafinovanú ropu za 5 mld.USD, keďže mu chýbajú potrebné rafinovacie kapacity v dôsledku uvalených sankcií. Podobné problémy má aj Sýria. Tá na dotácie míňa až 15% HDP. Dotované uhľovodíkové produkty však podporujú ich pašovanie do Libanonu, Turecka a Iraku, kde sú pašerákmi predávané za mnohonásobne vyššie ceny. Sýrsku štátnu pokladnicu to stojí asi 800 mil.USD ročne. Sýria tiež čelí problému klesajúcej ropnej produkcie. V 90.rokoch sa denná produkcia pohybovala na úrovni 600 000 barelov denne kým v súčasnosti je to len okolo 370 000 barelov. Popritom rastie vnútorný dopyt po energii tempom 11% ročne kým rast HDP je len 5%. Irán zase zápasí s obrovským demografickým hrbom, keď na pracovný trh každý rok vstupuje 750 000 Iráncov, z ktorých si veľká časť nie je schopná nájsť zamestnanie. To v spojení s dvojcifernou infláciou predstavuje obrovskú záťaž na iránske hospodárstvo.

Z tohto je jasné, že Irán nie je sám schopný podporiť ekonomický rast Sýrie a prispieť k vytváraniu pracovných miest, keďže rieši vlastné závažné problémy. Sýria do budúcnosti v rámci svojich projektov ekonomického rozvoja počíta s veľkými investíciami do turistického ruchu. V tomto smere sa ale spolieha predovšetkým na štáty Perzského zálivu. Napr. Katar zatiaľ investoval do sýrskych turistických projektov 3 mld.USD. Okrem toho väčšina sýrsko-iránskych obchodných zmlúv prevažne zostáva na papieri.

Napr. v októbri 2007 došlo k podpísaniu dohody o spoločnej výstavbe rafinérie v sýrskom meste Homs medzi Iránom, Sýriou, Venezuelou a Malajziou s kapacitou 140 000 barelov denne. Projekt v hodnote 2,6 mld. USD má byť z 30% financovaný zúčastnenými stranami a 70% bankovými pôžičkami. Od podpísania dohody sa však projekt nikam nepohol. Problémom je získať spomínané pôžičky, keďže na Sýriu a Irán sú uvalené medzinárodné sankcie.  Ďalším „zamrznutým“ projektom bola zase dodávka 5 000 nových iránskych autobusov do Sýrie. Od podpísania dohody v roku 2007 však zrejme k žiadnym dodávkam nedošlo a sýrske média naopak zverejňovali fotky nových čínskych autobusov v uliciach Damasku.

Arab Gas Pipeline (www.globalresearch.ca)

Zjednodušene povedané, Irán nutne potrebuje zahraničné investície a technológie, aby mohol rozvíjať svoj ťažobný priemysel – toto však Sýria nie je schopná zaistiť. Sýria zase potrebuje masívne zahraničné investície a dodávky energonosičov – v tomto Irán nie je pre Sýriu dostatočne nápomocným partnerom. Celá situácia je len výsledkom faktu, že na obe krajiny boli uvalené sankcie. Hoci sa vzájomná obchodná výmena za rok 2007 pohybovala na úrovni 200 mil.USD, ide o veľmi nevyvážený vzťah. Až 180 mil.USD bolo totiž tvorených exportom Iránu do Sýrie.

Vzťahy Sýrie so Západom

Americko-sýrske vzťahy

Nový americký prezident Obama prisľúbil, že sa bude snažiť aktívne zaangažovať Sýriu do riešenia problémov Blízkeho východu. Washington teraz plánuje opustiť doterajšiu Bushovu stratégiu, ktorá podľa slov predsedu zahraničnopolitickej komisie Senátu Johna Kerryho „diktovala ľuďom čo majú robiť, namiesto toho aby načúvala ich vlastným názorom“. Náznaky zbližovania možno vybadať na spomínanej januárovej návšteve amerických kongresmanov v Damasku.
Americko-sýrske vzťahy boli od 60.rokov poznačené súperením USA so ZSSR a od 70.rokov hlavne nepriateľstvom medzi Sýriou a Izraelom. V roku 1979 bola Sýria pridaná na americký zoznam štátov podporujúcich terorizmus, keďže poskytovala útočisko niekoľkým palestínskym teroristickým skupinám. Toto opatrenie tiež vyústilo do prijatia sankcií – išlo o zákaz poskytovania ekonomickej pomoci a vývozu materiálov a tovarov duálneho použitia (ktoré sa dajú využiť na vojenskú účely). V roku 1986 Washington stiahol svojho veľvyslanca z Damasku, keď sa preukázalo, že Sýria bola zapletená do pokusu vyhodiť do vzduchu izraelské dopravné lietadlo.O rok neskôr sa však veľvyslanec vrátil, keď Assad vyhostil teroristickú organizáciu Abú Nidal.

V roku 1991 sa Sýria pridala k medzinárodnej koalícii, ktorá vytlačila iracké vojská z Kuvajtu. Sýria využila príležitosť, aby sa mohla postaviť voči svojmu tradičnému nepriateľovi. V októbri 1991 sa zúčastnila mierovej konferencie v Madride, kde rokovala s izraelskými predstaviteľmi. Počas 90.rokov prebiehali medzi Damaskom a Tel Avivom intenzívne rozhovory za sprostredkovania USA. Sprievodným javom bolo zintenzívnenie americko-sýrskej ekonomickej spolupráce. V roku 1998 získal americký ropný koncern ConocoPhillips (spolu s francúzskym Total) zákazku na projekt vo východnej Sýrii, ktorého hodnota bola 430 mil.USD. Cieľom bolo prebudovať sýrske tepelné elektrárne, aby namiesto ropy používali ako palivo zemný plyn v dôsledku čoho mala Sýria zvýšiť ropný export. V roku 2004 sa však ConocoPhillips musel zo Sýrie stiahnuť v dôsledku amerických sankcií. 12.decembra 2003 totiž Kongres schválil „Syria Accountability Act“, ktorý od Damasku požadoval ukončenie zasahovania do vnútorných záležitostí Libanonu, zastavenie výroby zbraní hromadného ničenia (nikdy sa jasne nepreukázalo, že by Sýria nejaké vyvíjala), prerušenie podpory teroristickým organizáciám (Hamas a Hizballáh) a odbojovým skupinám v Iraku.

Rafík Haríri (http://i6.photobucket.com)

Obama sa teraz nachádza v komplikovanej situácii. Sankcie voči Sýrii sú stále v platnosti v dôsledku čoho sýrske hospodárstvo značne trpí. Ich odstránenie nebude také jednoduché, keďže sú viazané na zastavenie podpory Hamasu a Hizballáhu. Najväčším problémom však zostáva otázka vyšetrovania vraždy libanonského premiéra Haríriho. USA ako aj celý Západ požadujú, aby sa prípad vyšetril. Špeciálny medzinárodný tribunál pre tento prípad má začať svoju činnosť v marci 2009.
V tomto bode sa USA a Sýria dostávajú do slepej uličky. USA si nemôžu dovoliť od vyšetrovania ustúpiť, keďže by tým stratili svoju tvár a mohli by prísť o svojich spojencov v Libanone.  Ide o veľmi citlivú otázku keďže je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že za vraždou stojí sýrska vláda. Existujú však aj teórie, že Haríri bol zavraždený Mossadom a CIA s cieľom zmobilizovať anti-sýrske sily a vytlačiť sýrsku armádu z Libanonu. Je ťažké zhodnotiť, nakoľko je táto teória reálna. Ak je však pravdivá, môžeme to vnímať ako pozitívum pre sýsko-americké vzťahy, keďže Washington sa bude snažiť vyšetrovanie brzdiť a voči Sýrii nebudú vyvodené žiadne konzekvencie. Voči tejto teórie však hrá fakt, že pokiaľ by USA stáli za Haríriho vraždou, zrejme by nepresadzovali vytvorenie špeciálneho tribunálu a celú vec by sa asi snažili ututlať.

Ďalšiu komplikáciu predstavuje blízke spojenectvo medzi Izraelom a USA. Izrael prechováva voči Sýrii pocity podozrievavosti a tvrdí, že autoritatívnemu a nelegitímnemu Assadovmu režimu sa nedá dôverovať. Okrem toho je izraelská verejnosť proti odovzdaniu Golanských výšin a židovský štát si nemôže z demografických a bezpečnostných dôvodov dovoliť prijať všetkých palestínskych utečencov z okolitých krajín v prípade mierového ukončenia izraelsko-palestínskeho konfliktu. (otázka Golanských výšin a utečencov je kľúčová pre dosiahnutie sýrsko-izraelského mieru) Toto je veľkou prekážkou pri zmierovaní USA so Sýriou a to najmä vtedy, keď uvážime aký obrovský vplyv má v amerických politických kruhoch pro-izraelská lobby. Situáciu ešte zhoršili januárové boje v Gaze, keď Sýria izraelské vojenské operácie ostro odsúdila a označila ich za „barbarský akt“. V neposlednom rade nesmieme zabudnúť dodať, že Sýria nielenže poskytuje podporu Hamasu ale v Damasku aj sídli najvyššie politické vedenie tejto organizácie. Izrael teda Sýrii jednoznačne nedôveruje a to najmä po septembri 2007, kedy izraelské letectvo vykonalo nálet na komplex budov v Sýrii, ktoré mali mať podľa viacerých zdrojov súvis s vývojom zbraní hromadného ničenia. Damask tieto obvinenia odmieta a Izrael ich nekomentuje. Každopádne je okolo celej aféry mnoho nejasností, ktorých vysvetlenie bude pre zbližovanie Sýrie so Západom zásadné. USA sú teda v dosť komplikovanej situácii. Viac nádejí preto odborníci zatiaľ vkladajú do Francúzska.

Francúzsko-sýrske vzťahy

Francúzsko bolo mandátnym správcom súčasnej Sýrie v rokoch 1920-1946 ako výsledok rozdelenia území po bývalej Osmanskej ríši. Súčasťou mandátneho územia bol aj súčasný Libanon. Po získaní nezávislosti v roku 1946 zostali sýrsko-francúzske vzťahy relatívne pevné, hoci sa v istých obdobiach ochladili v dôsledku občianskej vojny v Libanone. Počas 90.rokov boli na veľmi dobrej úrovni. Francúzsky prezident Jacques Chirac bol jedinou západnou hlavou štátu, ktorá sa zúčastnila pohrebu Hafíza Assada v roku 2000. Chirac následne prisľúbil pomoc jeho synovi Assadovi pri implementácii domácich reforiem. V roku 2002 Francúzsko a Sýria spoločne v BR OSN vystupovali voči americkým plánom zaútočiť na Irak. O rok neskôr sa však veci zmenili a Chirac začal od Assada žiadať, aby sa pokúsil nájsť cestu k Washingtonu. Paríž totiž začal raziť filozofiu, že hoci iracká vojna bola chybou, cesta späť nie je možná a je potrebné sa prispôsobiť novej realite v regióne.
Po oslavách 60.výročia spojeneckej invázie v Normandii v júni 2004 sa USA a Francúzsko dohodli na potrebe koordinácie svojich blízkovýchodných politík. Francúzsko si totiž uvedomilo, že zachovanie statu qou v Sýrii už nebude ďalej slúžiť jeho regionálnym záujmom. Podpora politiky pan-arabizmu po smrti Jásira Arafata a zvrhnutí Husajna už nemala šance na úspech. Sýria však na Francúzsky návrh na zblíženie s USA nereagovala pozitívne a z obáv zo zmien francúzskej politiky sa rozhodla posilniť svoj vplyv v Libanone. Smrť Rafíka Haríriho Chiraca rozzúrila, keďže Haríri bol jeho blízkym osobným priateľom. Francúzsko-sýrske vzťahy sa po februári 2005 dostali na bod mrazu.

Prezidenti Assad a Sarkozy (http://cache.daylife.com)

Francúzsko si veľmi dobre uvedomuje, že v posledných rokoch do veľkej miery stratilo svoj vplyv v regióne. Preto sa teraz snaží využiť svoju výhodu vo vzťahu k Sýrii, ktorá je najviac podceňovaným hráčom v blízkovýchodnej politickej aréne. Dôležitým krokom Sarkozyho bolo, že sa rozhodol nevylúčiť Hizballáh z politických rozhovorov o budúcnosti Libanonu hoci si za to vyslúžil kritiku Izraela. Najväčším problémom však zostáva otázka vyšetrovanie Haríriho vraždy. Paríž si rovnako ako Washington nemôže dovoliť v tomto smere cúvnuť. Súčasne sa ale Francúzi snažia Damask uistiť, že vytvorenie špeciálneho tribunálu nemá za cieľ destabilizovať Assadov režim.

Na základe rozhovorov, ktoré s nemenovanými sýrskymi predstaviteľmi uskutočnil medzinárodný think-tank CrisisGroup, Damask má na pamäti, že Sarkozy má proizraelské a proamerické zameranie. Oceňuje však fakt, že na rozdiel od Američanov chápe komplexnosť libanonskej politiky a v prvom rade ho zaujíma to, aby nedošlo k dezintegrácii a rozpadu Libanonu. Podľa informácií CrisisGroup Damask trvá na svojom obmedzenom vplyve v Libanone – a to predovšetkým na obmedzených pákach, ktorými disponuje voči Hizballáhu. Túto skutočnosť majú uznávať aj viacerí ľudia z Elizejského paláca – tí však tvrdia, že pokiaľ sa Sýria nebude snažiť ísť do istej miery za svoje limity, nemá zmysel sa zaoberať otázkou zbližovania s Damaskom.

Členovia Hizballáhu na zhromaždení (http://www-personal.umich.edu)

Podľa interview, ktoré CrisisGroup uskutočnil v Damasku v septembri 2008 s členmi sýrskej vlády, Sarkozyho skutočným záujmom je posilniť svoju úlohu v regióne a až tak veľmi ho nezaujíma osud Libanonu, hoci sa zo všetkých síl snaží predísť jeho kolapsu. Sarkozy mal totiž Assadovi údajne povedať, aby mu pomohol sa zbaviť hystérie ohľadom Libanonu, ktorá panuje vo francúzskych médiach. Potom sa vraj veci môžu pohnúť vpred. Ak je táto informácia pravdivá, môže ísť o náznak toho, že Francúzsko sa zrejme nebude prílišne snažiť dotiahnuť vyšetrovanie Haríriho vraždy do úspešného konca.

Organizačná štruktúra Hizballáhu (www.stratfor.com)

Záver

V tomto článku sme sa snažili ukázať, že zblíženie Sýrie so Západom nebude až také jednoduché. Najväčšími prekážkami zrejme bude výrazne negatívny postoj Izraela, ktorý bude ešte umocnený ak sa premiérom stane Benjamin Netanjahu. Ďalším problémom je vyšetrovanie Haríriho vraždy, ktorému chce Damask za každú cenu predísť a ohľadom ktorého si USA a Francúzsko nemôžu dovoliť cúvnuť. Ak by však bola teoreticky pravdivá téza, že za Haríriho smrťou stojí CIA a Mossad, možno počítať s tým, že vyšetrovanie by narážalo na obštrukcie a pravda by nikdy nemusela vyjsť najavo. To sa tiež ale môže stať aj vtedy ak Washington a Paríž tajne usúdia, že je lepšie vymeniť pravdu o Haríriho vražde za výrazné zlepšenie vzťahov s Assadovým režimom. Takáto eventualita nie je vôbec nepredstaviteľná – USA zvládli aj náročnejšie manipulácie s verejnosťou – stačí si spomenúť na zavádzanie pred americkou inváziou do Iraku alebo aféru Irán-contra, do ktorej bol zapojený aj Izrael, ktorý predával zbrane svojmu úhlavnému nepriateľovi (Iránu). Tu stačí len podotknúť, že ani židovský štát sa nemusí vždy držať svojich pevne stanovených zásad.

Príležitosti pre zásadný prielom môžeme teda vidieť hlavne v ekonomickej rovine iránsko-sýrskych vzťahov a tiež v niektorých politických otázkach – izraelsko-palestínskom konflikte, Libanone a Iraku. Ekonomické stimuly, ktoré môže Sýrii ponúknuť predovšetkým EÚ jednoznačne predčia výhody, ktoré Damasku plynú z obchodných vzťahov s Iránom.

Avšak spomínaný Libanon môže byť na druhej strane aj neriešiteľným problémom. Napriek istému otepleniu vzťahov so Sýriou sú anti-sýrske sily voči Assadovej vláde stále nepriateľsky naladené. Jasne sa to prejavilo počas minulého víkendu, kedy pri príležitosti 4.výročie Haríriho smrti v Bejrúte protestovali státisíce ľudí, ktoré vykrikovali protisýrske heslá a vyzývali na ostražitosť pred parlamentnými voľbami naplánovanými na 7.júna. Tie budú podľa nich kľúčové pre budúcnosť Libanonu. Je prirodzené, že anti-sýrska koalícia sa primárne nezaoberá mocenskými plánmi západných krajín a geopolitickými úvahami o mocenskej rovnováhe v regióne ale snaží sa v prvom rade hájiť vlastné záujmy pred záujmami Hizballáhu a prosýrskych skupín. Krvavá história občianskej vojny len tak ľahko zo sŕdc a myslí Libanončanov nezmizne. Nemožno tiež zabúdať na to, že Hizballáh je predovšetkým pod vplyvom Teheránu – čiže hoci by sa Sýria vzdala svojich mocenských nárokov v Libanone, nemuselo by to znamenať riešenie situácie, aj keď by to mohol byť výrazný krok vpred.

Tiež by sme nemali mať od potenciálneho zblíženia Sýrie so Západom nadmerné očakávania. Irán by svoju antizápadnú rétoriku zrejme len tak ľahko nerevidoval hoci by vo výraznej miere stratil vplyv a prestíž v regióne.

Na základe načrtnutých skutočností a súvislostí môžeme na záver skonštatovať, že jednoznačné predpovede ohľadom tejto problematiky nie je možné vysloviť. Teda aspoň zatiaľ nie. Celá problematika je neuveriteľne komplexná k čomu prispieva aj angažovanosť arabských krajín Perzského zálivu. Podľa niektorých zdrojov má Saudská Arábia poskytovať podporu sunnitskej militantnej skupine Fatah al-Islam, ktorá má možné prepojenia na al-Kájdu. Táto skupina stojí za bombovým útokom v Damasku z jesene 2008 a tiež za bojmi s libanonskou armádou z jari 2007. Niektoré zdroje tvrdia, že Fatah al-Islam je využívaný USA a anti-sýrskymi silami ako protiváha voči šiítskemu Hizballáhu. Pokiaľ je to pravda a pokiaľ za jeho financovaním stoja naozaj Saudi, existuje tu riziko, že sa táto skupina môže v budúcnosti vymknúť spod kontroly. Saudskí wahábisti určite nekalkujú s tým, že Fatah al-Islam má poslúžiť ako nástroj zahraničnej politiky USA ale sledujú len vlastné fanatické religiózne ciele.  

Na úplný záver tu len poznamenáme, že najdôležitejšie bude sledovať v súvislosti so Sýriou tieto udalosti:

• zostavovanie novej izraelskej vlády
• úvodnú aktivitu medzinárodného tribunálu pre vyšetrovanie Haríriho smrti
• vývoj izraelsko-palestínskeho konfliktu a možnosti Hizballáhu do jeho zapojenia
• pokračujúci dialóg Sýrie s predstaviteľmi Francúzska, USA a EÚ
• implementáciu spoločných ekonomických a energetických projektov Sýrie a Iránu
• parlamentné voľby v Libanone 7.júna 2009

Zdroje:
Monitoring A.R.E.S. analysis http://www.projectares.sk
http://www.crisisgroup.org/home
http://www.crisisgroup.org/
http://archive.gulfnews.com
http://www.globalpolitician.com